Ádej a Áska II
Myslela som a cítila sa hlúpo. Láska sa rozprestierala všade okolo mňa a snažila sa dať ľuďom všetko. Zabudla však na to, že ľuďom nemožno dať všetko. Aspoň, že ty si na to nezabudol. Všetci sedeli vedľa seba, azda potrebovali cítiť blízkosť jeden druhého. Pokrútil si hlavou a povedal mi, že majú strach. Že sa pripútali reťazami a zviazali sa navzájom. Pochopila som, hoc sme každý sedeli niekde úplne inde, bola som presýtená tvojou prítomnosťou a pokojná ako nikdy predtým. Veď láska nie je povinnosť, usmial si sa na mňa. Prikývla som. Láska nie je formalita.
Ach, aké romantické! pomyslela si slečna, hľadiac na buket ruží vo svojich rukách. Bonboniéra v kabelke a sladký prísľub toho, že takto to bude už naveky. Nikdy som nepochopila, prečo sa ľudia snažia kupovať si lásku. Kupujeme si jeden druhého navzájom. Vecami, ktoré robia všetci. Hľadím na teba a ty sa smeješ, opäť, na tom, akí sú ľudia hlúpi...ako robia dokola to isté, všetci, rovnako, rovnako, rovnako....neľúbia...
Ostali sme zavretí v škatuliach, ty, láska, a ja, nádej. Kto si nás váži? Ničia nás otrepané frázy, večne tie isté kytice, večne tie isté bonboniéry, večne tie isté podvody, slová, prepáč, odpusť, už to nikdy nespravím. Nikdy. Hnevám sa, lebo viem, že nikdy neexistuje. Hnevám sa, keď počujem ako niekto sľubuje. Úst plné slová, z jeho srdca však necítim nič.
Chvíľu krútiš hlavou. Chvíľu sa smeješ. Na tom, ako sa hnevám. Či záleží na druhých ľuďoch?
Veď ty si Láska, a ja som Nádej.
