Ádej a Áska III - Keď k nám prišiel Smútok a Hádka
Abstraktné verzie nášho sveta, premávajú sa nám rovno pred nosom. Hoc spolu putujeme, bok po boku, a chránime si navzájom naše kroky, sem-tam sa jeden z nás potkne a ten druhý ho nestihne chytiť.
A tak sme stretli Smútok a Hádku. Nedá sa povedať, že by prišli náhle a nečakane. Už v diaľke sme ich zazreli, ako sa snažili byť nenápadní, vyhýbajúc sa akémukoľvek očnému kontaktu medzi sebou. S nimi prišla búrka. Najprv bolo dusno - ani naše oči nestretávali sa tak často ako predtým. Akoby nám oťaželi viečka a opar zastrel pohľad.
Vtedy sme sa zrazili a búrka vypukla v plnej sile. Najprv sa prihnala Hádka, a hoc bola tichá a nenásilná, o to silnejší prišiel neskôr Smútok. Cez to všetko však presvitala Nádej a vedomie, že sme v tej chvíli mohli byť kdekoľvek na svete, ale obaja sme si zvolili práve toto miesto, a práve tento čas. Videli sme predsa, ako sa blíži búrka, prečo sme teda neutiekli? Bolo by to predsa oveľa jednoduchšie.
Láska sa opäť usmievala. Bolo jej akosi ľahšie, akoby vedela niečo, čo sme my nevedeli. Vzduch bol po búrke svieži a ľahký - rovnako ako naše kroky. Zo zeme sa vynáral život, rozkvital okolo nás, ďakujúc tak za každú kvapku vody, ktorá mu umožnila rásť.
Mohli sme byť kdekoľvek. Rozhodli sme sa, že budeme spolu. Obaja sme vedeli, že Hádku a Smútok ešte stretneme veľakrát. Aj to, že sa k nim neskôr pridajú Slzy a Výčitky. Že sa nám nad hlavami ešte veľa krát prehrmí búrka.
Láska vedela, že bez vody neexistuje život. My sme sa to mali ešte len naučiť.
