Ádej a Áska IV - Prvé pojednanie so Samotou.
Povedz mi, prečo, keď máš rád
všetko je zrazu - ako prvý krát?
Nikdy som lásku nedržala za ruku - veď na čo aj, keď vždy stála pri mne? Letmé pohľady, raz vážne, raz veselé, raz nahnevané, raz šťastné - ale vždy naše. Nikdy sme na sebe neboli závislí - prinajmenšom sme si nič také nepripúšťali - ale v živote vždy príde deň, kedy Láska odíde a jej miesto vystrieda Samota. Nezáleží, na ako dlho.
Jediné, na čom vtedy záleží, je to, že ty tu nie si.
Prekrížila si nohy a usmiala sa na mňa. Chabý, letmý, strohý úsmev plný nesplnených prianí a nekonečno rokov...Samoty. Uvedomila som si, že mohla byť s kýmkoľvek. Mohla byť kdekoľvek. Nikdy sa nič nezmenilo - vždy bola sama. Nebola som nahnevaná, skôr snažila sa odháňať Smútok z vlastnej hlavy - a zrazu mi jej prišlo ľúto. Bola som predsa Nádej! Ja som bola vždy tá, čo odchádzala posledná, s výdychom Života a príchodom Smrti. Kde bola ona?
Povedz mi, prečo, keď máš rád
túžiť plakať, a zároveň sa smiať?
Zachveli sa mi prsty. Nedokázala som od nej odtrhnúť pohľad. Iba potichu prikývla - teraz už som vedela. Samota a Nádej - ruka v ruke, bok po boku, večne spolu. Nikdy som nemohla držať Lásku za ruku - bola tu predsa Samota, a tá ma potrebovala viac.
Pochopila som, prečo bolo všetko zrazu tak cudzie, keď si tu nebol. Prečo som sa vyhýbala miestam, kam som s tebou vždy tak rada chodila. Prečo som sa cítila tak stratená a malá v tomto veľkom svete. Pochopila som, že tu nie som iba pre Lásku.
Prvé pojednávanie so Samotou sa skončilo v okamihu, ako sa Láska vrátila. Viem, bol si preč len na chvíľu.
Povedz mi, prečo,
chvíľa je ako večnosť
keď máš rád?
