Ádej a Áska IX. - Kto je bez viny, nech hodí kameňom.
Premohla ma únava a bolesť. Klesla som do trávy, hľadiac na rany na nohách, cítiac tie ostatné po celom tele. Tisíckrát som mala chuť povedať, že nevládzem. Ostať tu a zaspať na večnosť. Obrátil si sa a pozrel na mňa, po chvíli podišiel bližšie a jemne mi prechádzal rukami po ranách.
- Nechápem to, - hlesla som a pokrútila hlavou, - čo robíme zle? Prečo po nás ľudia zazerajú, prečo po nás hádžu kamene?
Nepovedal si nič, iba ďalej zamyslene, skúmavo prechádzal prstami po tele. Zúfalo som ťa chytila za ruku, moje oči kričali, no ústa ostali nemé. Potriasla som hlavou, znovu, a znovu. Nechcel si odpovedať, sám si sa toho bál. Hľadieť Nádeji do očí, v ktorých sa kúpala beznádej...
- Bolesť je príliš veľká, - povedal si zrazu a ja som sa zamračila. Moja bolesť? Necítila som nič okrem zúfalstva a beznádeje!
- Nie tvoja, ich, - pokračoval ďalej, čítajúc vo mne ako v otvorenej knihe. - Myslela si si, že ľudia iba zabudli milovať. Že stratili nádej. Nevšimla si si však, že ich srdcia nie sú prázdne. Práve naopak, sú plné. Bolesti, pocitu ublíženia, závisti. Myslíš, že šťastní ľudia dokážu nenávidieť, či závidieť? Že dokážu viniť iných za svoje vlastné chyby? - nadvihol si obočie a postavil sa. Bez slov som na teba hľadela.
Pred stenou, za stenou, nemá sa stáť.
Do toho kameňom, kto vie mať rád.
Do toho kameňom, kto miluje snáď
Pred stenou, za stenou, nemá sa stáť...
- Snažíš sa klopať na dvere, ale ak ti nikto neotvorí, nemôžeš sa dostať dnu. Tie dvere sú buď chladné alebo rozpálené, a každé zaklopanie bolí ako celý svet. Napriek tomu sa snažíš, a čo z toho? Kamene, oheň, ľad....a rany, - vydýchol a pozrel na moje doráňané telo.
- Chceš mi povedať....že ľudia vedia, kto sme? Že práve kvôli tomu nás nenávidia? Boja sa nás a vyháňajú nás, hádžu po nás kamene? - pokrútila som hlavou. Niečomu takému som predsa nemohla uveriť!
Odvrátil si pohľad a zamračil sa. Pomaly si sadol späť ku mne a trpko sa usmial.
- Čo myslíš, že spraví veriaci, ktorý kvôli svojej viere zabíjal a ničil životy iných, keď sa mu pred očami zjaví skutočný Boh a povie mu, že jeho viera bola nesprávna? - spýtal si sa.
Pred stenou, za stenou, nemá sa stáť.
Do toho kameňom, kto vie mať rád.
Do toho kameňom, kto verí snáď
Pred stenou, za stenou, nemá sa stáť...
Hviezdy nad očami a ticho okolo nás, mrazivé ticho v ktorom horeli naše duše a zohrievali posledný kúsok, ktorý z nás ostal. Steny, ktoré nás obklopovali boli privysoké a slnko sa skrývalo niekde nad nimi. V mrazivom dychu sa pomaly kryštalizovalo Zúfalstvo a Beznádej, moja večne prítomná sestra, naberala na sile.
Kto zachráni umierajúcu Nádej?
Zacítila som teplý dotyk tvojej ruky a zdvihla zrak. Jemný úsmev na perách som nechápala, ale vsávala som do seba každý jeho kúsok.
- Z každej zimy vzíde niečo pekné, iba to treba vidieť, - šepol si a dýchol na stenu pred sebou. Zahmlila sa tak, že sa na ňu dalo kresliť. Sledovala som tvoj prst a pousmiala sa.
Láska.
