Jdi na obsah Jdi na menu
 


Ádej a Áska VI - Forma-lita komercie

27. 8. 2009

Hľaď dopredu.

Pozrela som dopredu.

Spýtal si sa ma, čo vidím. Odvetila som, že nič.

Skutočne nič?

Vidím teba, a to je dôležité, pokrútila som hlavou a postavila sa ti po boku.

Teraz sa ma spýtaj, čo vidím.

Čo vidíš?

Iba som sa usmiala a stisla ti ruku. Nikdy nešlo o to, hľadieť do budúcnosti či rozmýšľať desať rokov dopredu a mať naplánovaný celý náš život...jediné, na čom v skutočnosti záležalo, bolo hľadieť rovnakým smerom.

Okolo nás stáli ostatní. Bolo ich veľa a všetci sa snažili milovať. Aj láska sa snažila. Poletovala z jedného na druhého, no vždy narážala na prekážky.

Volali sme ich Formálni ľudia. Navonok sa nekonečne milovali. Držali sa za ruky, vždy a zásadne sa vítali bozkom. Starali sa jeden o druhého, niekedy až príliš. Pôsobili. To vedeli veľmi dobre. Každý sviatok musel znamenať darček, čím drahší, tým lepší. Veď za peniaze si predsa kupujeme lásku! Kvetiny, bonboniéry, autá.

Nikdy nie však z lásky, spontánnosti.

Ale preto, že tak sa to robí.

Príručkové vzťahy. Miláčik, raňajky do postele? Miláčik, čo len chceš. Dobrú chuť pri jedle, celkom ako v reštaurácií. Rozhovory o práci, povinné. Priatelia, povinní. Návštevy, povinné. A v tom všetkom taký neskutočný smútok...

Láska odvrátila svoj pohľad a Nádej iba pokrčila plecami. Formálni ľudia, povedala, naučili sa lásku z romantických kníh a filmov. Zabudli ju však skutočne cítiť, skutočne ňou žiť. Milovať ju, bláznivo a nekontrolovateľne, a zároveň triezvo a pri plnom vedomí - skutočná láska predsa nemá zaslepovať, ale otvárať oči!

Cesta, ktorú sme spolu prešli, je dlhá. Videli sme už veľa vecí, a stále sa ešte máme čo učiť. Formálni ľudia nás však zranili najviac - vytiahli dýky, meče, sekery....a peniaze. Chceli nás zničiť, kúpiť, predať, pre nich sme boli abnormalita, anomália, ktorá nemá na svete čo robiť. Iba ich Láska bola tá správna!

Utekali sme ako najrýchlejšie sme vládali a oni sa časom vzdali. Neboli zvyknutí prekonávať nejaké prekážky či problémy. Nezvládali to. Po čase sa buď rozpadli alebo uviazli vo svojej večnej, formálnej slučke.

Putovali sme ďalej a cestou si navzájom liečili rany. Bolo to zvláštne - čím ťažšia bola naša cesta, tým sme boli silnejší. Smiala som sa. Divil si sa, prečo, keď nás skoro zabili Formálni ľudia.

Nemohli nás zabiť, pokrútila som hlavou a usmiala sa.

Veď ja som Nádej, a ty si Láska.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář