Ádej a Áska VII - O bolesti (ne)boľavej
Kvap, kvap.
Prešli sme Smútkom, pamätáš?
Kvap, kvap.
Stretli sme Hádku, spomínaš?
Kvap, kvap.
Pokrútila som hlavou a pomaly vydýchla, hľadiac na teba. Hnevala som sa na oblohu - prečo sa rozhodla pršať práve teraz? Nestála som o melodramatické pozadie...stačilo predsa, že pršalo v mojej duši a tvojich očiach.
Kvap, kvap.
Snažil si sa skryť, a ja som ťa stále zúfalejšie hľadala. Mala som chuť kričať, že som nechcela ublížiť, že som nevedela...miesto toho ticho okolo nás napĺňalo iba ďalšie mlčanie. Slová a prosby mi zamrzli v hrdle. Toto nebola búrka, Hádka so Smútkom sa neodvážili ani priblížiť. Zamrazilo ma, keď som si uvedomila, že stojím nad priepasťou, že som zašla až na samý kraj Lásky. Zamrazilo ma, keď som si uvedomila, že som to nemala dovoliť.
Kvap, kvap.
Klesla som na zem k tebe, no keď som sa ťa dotkla, cítila som chlad v celej tvojej bytosti a znenávidela sama seba za to, čo som urobila. Keď si mi konečne pozrel do očí, bolelo to ešte viac. Pochopila som, čoho sa Smútok a Hádka tak veľmi boja. A že to Bolesť myslí vážne...
Kvap, kvap.
Stála mi výstrahou, keď sme sa vracali späť. Priepasť som nechala za sebou a pevne chytila Lásku za ruku. Prvýkrát... Myslela som, že nedokážem robiť chyby. Že ja, Nádej, som neomylná a večná - avšak spravila som chybu zo všetkých najväčšiu - zabudla som byť sama sebou. Veľká a namyslená vo svojej Láske, vo svojej dokonalosti dopustila som to najhoršie a dostala sa až na hranicu. Tam stála Bolesť a čakala...nekompromisná a večná.
Kvap.
Vietor zvíril listy okolo nás a niektoré mi zamotal do vlasov - asi mu to pripadalo nesmierne poetické. Pozrela som na teba a prikývla. Opäť som bola Nádej, cítiac ťa všade v sebe. Vedela som, že sa rany zahoja, takisto ako som vedela, že jazvy ostanú. Neostávalo nám nič iné, iba ísť ďalej a učiť sa z vlastných chýb.
Ako inak naučíme ľuďí milovať?
Veď ja som Nádej, a ty si Láska...
