Jdi na obsah Jdi na menu
 


Ádej a Áska VIII. – Ako nás chceli obrúčkovať

9. 3. 2010

Zlato. Striebro. Diamanty.

Hľadím na ten kúsok kovu vo svojich rukách a so záujmom ho prevraciam zo strany na stranu. Podáš mi ďalší. A ďalší. Pokrútim hlavou.

Nie, takto to nepôjde. Prstene vyleteli vysoko do vzduchu, dopadli na zem a rozbili sa. Usmiala som sa na teba. Vidíš? Nič nevydržia. Ako by len mohli byť dôkazmi lásky? Sú také chladné.

Sú vzácne, odvetil si mi, pozorujúc dvojicu pred nami, veď prečo by sa z nich inak ľudia tak veľmi tešili? Sľubovali, že ich nikdy nedajú dolu?

Zasmiala som sa. Sľuby! Sľuby! Spievaj mi do rytmu, ja budem tancovať, vznášať sa ľahko ako víla, vdýchnem ti nádej a zľahka ťa pohladím, sľúbim ti celý svet a dám ti za to obyčajný prsteň! Vzácny? Veď sú ich tisíce! Milióny!

Vzácny...

Vydýchla som a klesla na zem. Ťažoba prsteňa ma stiahla dolu, nevládala som vstať. Takto predsa láska nemá vyzerať, takto predsa nemá cítiť. Nemá ťahať k zemi a zväzovať, ale nadnášať a dávať slobodu! Sám si vravel!

Skĺzol mi z prsta. Dvihla som ruku a jemne sa dotkla bielych šiat. Boli ako sneh - rovnako krásne ako chladné.

Pozri na mňa, nevesta. Láska nie je iba jeden veľký deň.

Láska je celý život plný veľkých dní. Dní, kedy tie biele šaty budú špinavé a zaprášené, dni, ktoré zlomia železo, otupia diamant a zošúveria tvár.

Pokrútila som hlavou, chytila ťa za ruku a vybehla z tej chladnej, obrovskej budovy von. Slnko mi pohladilo tvár a nohy pocítili pod sebou mäkkú trávu. Zahodili sme prstene, hodili za hlavy kytice a zašpinili si šaty.

Láska sa nesnúbi so železom, zasmiala som sa, ani so zlatom. Nádej nepotrebuje sľuby a Láska záväzky. Úprimnosť nech nám svieti na cestu a ty veď naše kroky.

Veď ja som Nádej, a ty si Láska.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář