K narodeninám
Dávivá spomienka
storočný žiaľ
život a podmienka
konečná diaľ.
Stojíme ako stromy vystrihnuté z papiera, čakajúce na to kto nás sfúkne na svojej narodeninovej torte. Jeden, dva, tri, štyri roky, jeden, dva, tri, štyri sviečky, štyri stromy ktoré zahoria a rozpadnú sa v prach, tak ako tie štyri roky prežité, nedožité.
Sloboda na dlani
a v hrdle hlas
mal si ísť za nami
byť jedným z nás
Miesto toho stal si sa niečím viac, ako len papierovým stromom na vlastnej torte života. Hoc príliš skoro dospel si, a snáď ani nepoznal svet. Nestihol.
Tam lipa stojí, tam starý dub
a ty driemeš ticho v mojej dlani
snáď prvé kroky, snáď prvý zub
avšak osud už máš spočítaný.
A možno poznal si viac, než my všetci stihli sme za naše životy. Veď kto šťastnejší je, než ten čo neznal strach a bolesť, a ľudskú skúposť a zlobu? Ten, čo znal iba lásku a šťastie, a svet mu bol tak nekonečne obrovský.
Dve ruky vystreté
dve ruky prázdne
a dve srdcia polámané.
Hoc jedna v druhej cítia teplo, niečo akoby chýbalo. Zvuk neprehluší to ticho, ktoré nastalo. Jediným kúzlom na jeho zlomenie je nový plač života.
Ticho drieme v tele
zázrak zakázaný.
Spinká v lásky cele
už šepkajú si steny
A my opäť stojíme ako tie stromy vystrihnuté z papiera, odhodlané zahorieť na tvojej narodeninovej torte, zas, a znova, až kým sami neumrieme.
Hoc život sami o sebe
žijeme vlastne pre druhých.
hahahahah
(rozka, 29. 11. 2010 13:55)