Teta Marta!

Vo vlastných trápeniach ukrytí,
tichúčko kropíme zem
z vody sme stvorení, ja i ty
a oceán vraví, že smiem

Spýtať sa na slanosť sĺz,
na poklad, ukrytý hlboko v duši
zvláštne, hoc nemám kľúč
tvoj pohľad plný dvier, ten už to tuší

Prídem ti odomknúť, tak ticho stoj
a nehľaď na mňa, veď si len Osud.
Kto v teba verí? Kto pozná smer tvoj?
Zastav krok a sám to posúď.

V hlúpych kartách zavretý
v horoskopoch, ktoré menia tvár
v očiach "veštcov" zastretý
potulných ľudí čo stískajú snár

Zamknutý sťa ten môj poklad
vo veciach človekom stvorených
zavrel si oči a sklopil svoj pohľad
z myšlienok ľudí zmorený...

My, hlupáci večných zmien
spoločne hráme sa s Osudom
drzo a náhle neveriac naň
mysliac si, že na nás zabudol

Kúpeme sa v krokodílej rieke
s istotou, že teraz spia
pýtam sa a vy nič nepoviete
čo sa stane keď sa prebudia...

Keď osud vypýta si dane
my nastavíme prázdne dlane
veď časom sa z nás aj tak stane
iba ďalšia slza v oceáne...