Symfónia a 20 farieb dúhy
Raz, dva, tri.
Farebné šaty našich myslí
stuhy na tvári rán
a noci vrelé, ktoré prišli
horúce ako parmezán
Obliecť sa do farieb chladných bozkov
a nechať rozprávať žiaľ
Kto to kedy videl?
Obuť sa do ticha rúcaných mostov
a vykročiť v neznámu diaľ
Kto to kedy videl...?
Tri, štyri, päť.
Za horami, za dolami
poklad starý, poklad známy
Hlavu hore, princezná!
Veď sa vo vás nikto,
nikto nevyzná.
Svet nie je rozprávka
rozpráva rozprávkar
a princovia (ne)smelí
nie sú, a neboli.
Tak ako princezné...
Šesť, sedem, osem.
Všetci sme drakmi
a došiel nám dych.
Všetci sme drakmi
aj keď neveríme v nich.
Oheň v nás planie
zohrieva zvnútra
a lásky zdanie
nám rozkvitne v rukách.
Deväť, desať, jedenásť.
Neničte tanec motýlí
nepáľte krídla snov
veď život krátky prežili
sekunda je pre ne dňom
minúta rokom
míľovým krokom
v ľahu a skokom
spievaj a tancuj a smej sa a hraj
symfóniu ročných období...
Dvanásť, trinásť, štrnásť.
Ako rýchlo pre nás plynie čas?
Ublíži, zanechá niečo v nás?
Prečo deň ako sekunda plynie
prečo rok v minúte zhynie?
Princezná...
Náš oheň spáli duše v plameni
vraj odkiaľ ľudská zloba pramení
čo vlastný život ponecháva tlieť
to chceme, to nebudeme chcieť.
Princeznú...
Pätnásť, šestnásť, sedemnásť.
Draci sa skryli do detských kníh
do snov a myslí nesmelých
do legiend o láske a zrade
ako sa vrátiť späť? Nevedia kade.
Zavolajte princeznú...
Plagáty hlásia proroctvá nových vekov
a že ich je - že ich je neúrekom.
Vypusťte srdcia! Zaplavte moria! Vypite oceány!
Zabite lásku! Predajte brata! A odíďte za neznámym.
Poslúchneš, princezná?
Osemnásť, devätnásť, dvadsať.
Posledný drak zložil krídla snov.
Dom zo svedomia už nikto nestavia.
Uzavrel život bez hluku slov
a potichu čaká, kým ho upália...
Kto vlastne vymyslel, že draci sú tí zlí?
Skúšala som volať dračou rečou
čakala tvojich krídel zvuk
do môjho srdca tisíc mečov
a do mojich uší neposluch.
Zostarla tam snáď o tisíc rokov.
Umrela v knihách a bez nárokov.
Princezná bez draka.
