Vina - či nevinná
Vykríkla
ten krátky zvuk slov
niesol sa
tichou hlučnou dolinou.
Môj zrak padol na ostatných, ako tam len tak sedeli.
Tvárili sa, že sú hluchí a slepí a nesmierne nesmelí.
Vykríkla
ten zvuk krátkych slov
zanikol
hlučnou tichou dolinou
Iba jej blízki, či známi, či priatelia snáď
zodvihli hlavy a pozreli na mňa späť.
Dvihli sme sa naraz v túžbe zachrániť dušu
hoc starú, hoc skazenú, však jednu z nás
viem, že psy, ktoré brešú, nikdy nepokúšu
hoc tvária sa, štekajú, kým nestratia hlas...
Výkriky nás viedli a dávali smer
našim krokom, tie smelo hoc v strachu
bežali vpred. Kde nik neverí, ty ver
a nikdy sa nevzdaj a neostaň v prachu
Ústa čo riekli tie slová snáď
desať, či tisíc, či miliónkrát
bolesťou teraz kričali
smrti sa pritom nebáli
iba z umierania strach
visel jej na perách...
Tak skús sa nadýchnuť, keď lámu ti väz
skús kráčať vpred
a nemyslieť na pýchu,
umierať potichu
hoc bolí ťa celý svet.
Vtom všetko utíchlo a zastal čas
My stáli sme tiež a ticho v nás
Nieslo sa tíšinou, z nej pohľad len
Vymenil za nočnú moru náš sen.
Posledný
Zhorel jej výkrik z pier
Zanikol
V horúcom opare tiel
Môj zrak padol na ostatných, ako tam len tak stáli.
Tvárili sa, že to nie je fér a ako ich to bolí.
Hádzali sme vinu na druhých ako ľudia na hrob hlinu
Tvárili sa, že sme nevinní a nedoznávali sa k činu
Pritom sme my boli tí, čo ju udali a hlásili za vinnú
A tých, čo sa jej čarov nebáli, nechali sme zhynúť
Naše duše v strachu a oči stránili sa dvihnúť
Jeden druhému pozrieť sa v tvár
Túžili s tieňom či dymom splynúť
Pocit viny je zvláštny dar.
Každý z nás vybral sa iným smerom
Pritom rovnaký prázdny pohľad mal
Napísal do Knihy červeným perom:
Pocit viny je zvláštny dar.
