Teta Marta!

Je to všetko iba sen?
Jej duša akoby sa vznášala, letela ponad krajinu...tak fantastickú ako boli jej sny...videla neskutočné veci a v hlave sa jej prehrávali hlasy...zdalo sa to tak dávno...

-Ako mám život pochopiť? Ako sa mu mám pozerať do tváre? Ako ho mám...milovať? Žiť?
-Musíš..ho prijať taký aký je. Keď ti je najhoršie, povedať si, to je môj život, taký je...je na mne čo s ním spravím! To som ja...musíš prijať seba, aj svoj život. Je predsa tvoj! Aj keď je to ťažké, inak to nejde. Inak šťastná...nikdy nebudeš.
-Šťastná...čo je to byť šťastná? Niečo sa musí stať! Niečo čo zmení môj život, niečo čo zmení moje srdce, doudierané a otupené tým všetkým naokolo, som blázon? Áno...
-Nie. Všetci sme blázni. Iba čakáme na niekoho, niečo, čo zmení náš život a zašije naše rany. Ak je toto bláznovstvo, som bláznom tiež!
-Sama seba sa pýtam...je láska skutočná? Ak nie...aký význam má milovať? A ak áno...kde je? Kde...? Ten svet okolo nás tak stláča, a robí z nás stroje, bez duše!
-Hej...svet okolo totiž nepozná čistú lásku. Ak sa pýtaš kde je tá láska...je v nás. Žije v nás a preto je skutočná. A myslím že nám obom pomáha uniknúť z tohto sveta, plného prázdnoty a plaču. Tvrdej reality...to predsa nie je náš svet! Ten svet v našich srdciach, to je náš svet! Ten nám nik nemôže vziať.
-Nie, nemôže. A je láska aj tam vonku? Myslíš že pre každého sa nájde? Aj v tomto svete? Myslíš, že tento život môže splynúť s tým naším?
-To neviem...tento svet je až príliš krutý aby som si mohla byť istá. Musíme len veriť...a dúfať, že raz sa splnia naše sny. Dovtedy...budeme spolu. A nikto nám neublíži. Máme seba, a máme našu lásku.
-A čo ty? Chceš sa obetovať? Ja ale takisto, máme seba, a ja verím, že nájdeme niekoho, kto si nájde nás! Dobrú noc...

*

Zoširoka roztvorila oči a pozrela pred seba. Sníva...? Kde to vlastne je? Ležala na tráve a nad ňou sa rozprestierala obloha, krásna a čistá...a...ružová. Ružová obloha. Potriasla hlavou a posadila sa - naposledy predsa zaspala v aute, na zadnom sedadle - ešte teraz si dokázala vybaviť Angin hlas, smiala sa...ona, Keira, zaspala, prišlo jej zle...teraz jej už zle nebolo. Cítila sa zvláštne, ale...bola v poriadku.
Rozhliadala sa okolo...všade les. A mŕtvolné ticho. Nebolo počuť nič, nič okrem jej dychu, nepohli sa dokonca ani listy na stromoch. Akoby všetko na niečo čakalo...
Bol to vcelku normálny les. Až..na tie farby. Boli také rozochvené, akoby ich niekto rozmazal štetcom, zelené listy, hnedé stromy, ružová obloha..to všetko rozmazané..chvejivé.
Vtom sa všetko zmenilo. Nevedela či ju skôr zachvátil strach a potom to prišlo, alebo to bolo naopak, skôr to vyzeralo akoby sa to všetko stalo naraz. Všade okolo nej sa zotmelo. No neprišla tá tma ktorá prichádza v noci, tá pokojná, kľudná tma. Toto bola desivá temnota, čierna a hlboká, pričom stromy svietili a leskli sa do šeda, a ich konáre akoby zrazu ožili, naťahovali sa za ňou a chceli ju roztrhať na márne kúsky...žiadne hviezdy, obloha nebola ani vidieť...zadul ostrý vietor a rozkolísal stromy, vydávajúc desivé zvuky podobné náreku detí...
Keira sa vydesene schúlila do klbka, cítila že kričí, ale nepočula nič, akoby jej z hrdla nevychádzal žiaden zvuk. Objala si kolená a vložila medzi ne hlavu, pričom silno zavrela oči.
-Je to iba sen...iba sen!! Toto všetko je iba sen!!
Oči zatvárala tak silno že cítila ako ju bolia viečka, srdce jej šialene bilo a išlo vyskočiť z hrude, modlila sa nech sa už prebudí, snažila sa prinútiť otvoriť oči a zobudiť sa, ale vždy keď ich otvorila, bola stále tu, a všetko to bolo tak skutočné! Vtom pocítila na pleci akúsi ruku, strhla sa a uskočila preč - a práve v tej sekunde zahrmelo a oblohu preťalo tisíce bleskov ktoré sa zabodávali ako šípy do zeme, iba kúsok od nej...ďalší a ďalší..čím viac sa bála, tým viac ich bolo...
-CHCEŠ SA ZABIŤ?!
Ďalší blesk, tentoraz len pár centimetrov od nej, ešte cítila tú energiu ktorá z neho sálala...

-NEBOJ SA! PRESTAŇ SA BÁŤ! NIČ SA TI NESTANE, LEN SA PRESTAŇ BÁŤ!
Ten hlas musel byť v jej hlave, inak by ho nepočula, všetko naokolo bubnovalo a bleskov bolo čoraz viac, obloha hrmela, a všetko bolo tak blízko, tak blízko... Ako sa má nebáť?!
-TAK UŽ PRESTAŇ!- ozvalo sa jej opäť v hlave a ona mala chuť odkričať mu že sa to nedá, nech si to skúsi sám keď je taký...
Vtom všetko ustalo.
....múdry.
Keira ohromene hľadela pred seba. Všetko zmizlo, žiadne blesky, žiadna tma...bolo síce chladnejšie a trochu pofukoval studený vietor, ale...to bolo všetko.
V skutočnosti to však ani zďaleka nebolo všetko. To čo stálo kúsok od nej si všimla až po chvíli a nechápala, AKO to mohla prehliadnuť. Inštinktívne si chytila plece, kde ešte doteraz cítila dotyk tej ruky.
S úžasom hľadela na dve zvieratá, stojace pred ňou. Bližšie k nej stál, pokojný a tichý, kôň. Nie...nie kôň. Jednorožec. Keira potriasla hlavou, ale ten obraz nezmizol - stále bol tam, biely ako čerstvo napadaný sneh, žiarivý ako tekuté striebro, pokojný ako sama noc, a tak...tak neskutočne živý, že pred ním musela prižmúriť oči. Toto nebol jednorožec z rozprávok alebo knižiek. Sálala z neho tak neskutočná sila, až mala Keira pocit že akonáhle sa k nemu priblíži, stratí sa v nej načisto. A tie oči...obrovské a tmavé, bola by odprisahala že v nich vidí hviezdnu oblohu!
Spomenula si na Angie. Tá milovala jednorožce, snívala o nich...sen...toto musí byť sen.
Druhé zviera, stojace opodiaľ, bol vlk. Jeho postoj však prezrádzal jednoznačnú správu - bál sa podísť bližšie, akoby nemohol, akoby tam jednoducho...musel stáť. Bol celý čierny, až na oči ktoré mu jantárovo svietili a žiarili z tváre. Keď naňho pozrela, sklopil pohľad.
Toto MUSÍ byť sen.
Tak prečo sa potom, sakra, všetko zdá tak neuveriteľne skutočné? Nie, nie, toto proste musí byť...
-Vidíš? Hneď je to lepšie.
Opäť ten hlas. Odkiaľ ide? Vynáral sa jej v hlave len tak, z ničoho nič, a ten jednorožec na ňu hľadel..akoby...poznáte ten pohľad ktorým na vás hľadia ľudia keď sa s vami rozprávajú. No...tak presne tak.
Ale to je hlúposť - kone, a jednorožce tobôž, nerozprávajú. Prečo by aj..? Bolo by im to na niečo? Ale počkať...ak je toto všetko sen, prečo by nakoniec nemohol aj ten jednorožec rozprávať? A možno ten vlk vie pre zmenu šoférovať vetriesku, kto vie... Keira sa pri týchto myšlienkach spokojne usmiala. Áno, môže byť.
-Nemáš sa čoho báť.
Opäť podozrievavo pozrela na jednorožca. Hovorí v mojej hlave. Neotvára ústa. Je to on? Sakra...toto je určite sen. Budem sa teda podľa toho chovať.
-Tak už niečo povedz,-potriasol jednorožec hlavou a Keira naňho vyvalila oči.
-Vedela som že si to ty!-vytiahla prst a nekompromisne ho namierila na to biele zviera. Cítila sa ako cvok. Totálny cvok. Ale veď je to iba sen - tam to nevadí. No nie?
-Áno, ja,-prikývol jednorožec a Keira o krok ustúpila, neustále si v duchu opakujúc že je to stále iba sen. -Moje meno je Akesha,-ozval sa opäť ten hlas v jej hlave. Pomaly si zvykala, už jej to nepripadalo také čudné veď...je to proste sen.
-Si v mojej hlave? Čítaš mi..myšlienky?-opatrne sa spýtala, snažiac sa starostlivo voliť slová, chcela tomu porozumieť, pochopiť to, (aj keď je to samozrejme iba sen) a okrem toho, ešte nikdy sa nerozprávala s koňom. Teda...ešte nikdy jej žiadny kôň neodpovedal.
Jednorožec pri jej otázke vyzeral pobavene - Keira si bola istá že sa usmieva, čo sa jej zdalo ešte absurdnejšie.
-Nie. Počuješ môj hlas a ja počujem tvoj. Nedokážem ti však čítať myšlienky. Vidím ich tvar...ale čítať ich? To nedokáže žiadny živý tvor. Môžu sa ti zračiť iba v tvojich očiach.
-Aha...hm,-prikývla Keira a stále na jednorožca tak neisto hľadela.
-Myslíš si že je to iba sen, že?-ozvala sa opäť Akesha a Keira sa pousmiala.
-Viem to,-prikývla a úporne sa snažila aby jej z tváre nezmizol ten úsmev.
-Samozrejme,-prikývol aj jednorožec a podišiel ku Keire bližšie. Vlk zostal sedieť tam kde bol, ani sa nepohol.
Vlci asi v tomto sne nevedia hovoriť. Keira si potichu, uľahčene vydýchla.

-Čo sa stane ak sa zobudíš a zistíš, že si stále tu?-spýtala sa jej zrazu, nespúšťajúc z nej tie neskutočné oči plné hviezd a nesplnených sľubov. Keira najprv neodpovedala, lebo táto otázka sa jej zdala až priveľmi logická na to aby jej ju niekto kládol v sne, z ktorého sa CHCE zobudiť.
-No...pravdepodobne...to bude iba trochu viac dlhší sen. Ako sen v sne,-dostala zo seba nakoniec a neisto pokrčila ramenami.
-Hm. V tom prípade sa priprav na to, že toto bude veľmi dlhý sen,-Akesha trochu prižmúrila oči a potom pobavene dodala,-V sne.
Ani na sekundu z nej neodtrhla oči - Keira mala pocit že sa jej díva priamo do duše a čaká...

NIKDY NEVERIA. MUSIA SA PRESVEDČIŤ NA VLASTNEJ KOŽI. NIKDY NEVERIA NIEČOMU, ČO NIE JE TAK AKO BY MALO BYŤ.

Keira si už ničím nebola istá. Vedela, že to skutočnosť byť nemôže, ale pritom...to bolo všetko tak bolestivo skutočné! Nepripadalo jej to ako sen...ale keď sa vám niečo sníva, uvedomujete si, že je to iba sen? V tej chvíli nie...takisto to môže byť aj teraz. Veď, kde inde by bola ak by sa jej toto celé iba nesnívalo? Je to snáď smrť? Umrela?
V tej chvíli jej celým telom prešiel mráz a roztriasla sa, a obloha ktorá ju obklopovala opäť potemnela a prihnali sa mraky...začalo sa blýskať a na zem dopadli prvé kvapky dažďa.
-Nemaj strach. Vrátiš sa. Sľubujem. Každý sa vracia,-prehovorila k nej opäť Akesha a podišla bližšie. Keira na ňu dvihla pohľad.
-Umrela som?-potichu šepla, a búrka nad nimi stála, akoby čakala...
-Nie,-tak isto potichu odvetila Akesha, a na okamih jej zrak potemnel a pozrela na oblohu, akoby niečo hľadala,-Nie...,-zopakovala potichu, skôr sama pre seba, a Keira mohla byť iba vďačná že si nevšimla ten sekundový okamih v jej očiach - okamih strachu.
-Nemáš sa čoho báť. Vrátiš sa späť,-pevne na ňu pozrela a Keira cítila ako sa pomaly ukľudňuje a jej strach mizne. Mraky odplávali v okamihu, akoby tam ani nikdy neboli, a obloha bola opäť čistá, a svietili na nej hviezdy.

TAK JE TO DOBRE.

[*]
-Najradšej by som zaspala a už nikdy sa nezobudila,-šepla, s očami privretými od tej zvláštnej bolesti...tak moc...až príliš to bolelo.
-Viem...
-Prečo to nejde? Odísť niekam ďaleko? Niekam kde nie je toto všetko? Niekam kde môžem byť tým čím chcem a netrápiť sa? Tam kam chcem ísť...vezmi ma tam...prosím...

VEZMI MA NIEKAM KDE SA NEUMIERA.

[*]

-Prišiel nový človek. Je to dievča.
-Každú chvíľu sem niekto prichádza...a odchádza. Opäť ho zverili Akeshi?
-A komu inému? Sám dobre vieš že ich nikto nedokáže ochrániť lepšie. A ani...naučiť.
-Zahadzuje sa s nimi. Nemajú tu čo robiť. Toto je náš svet!
-Vieš predsa že je to dané...idú sem vždy, keď to chcú až priveľmi. Aby pochopili. Aby uverili.
-Nemajú tu čo robiť. Majú svoj svet.
Taros prišiel k jazeru a sklonil k nemu hlavu...na hladine sa odrážala iba jeho temnota a šedý roh popretkávaný striebornými nitkami. Taros bol jednorožec, ako všetci ostatní. Patril však k čiernym. Patril Temnej strane.
-Vieš že to nemôžeš zmeniť,-ozval sa hlas za ním a na hladine sa vedľa neho zjavila ďalšia hlava, takisto čierna...takisto temná.
-Viem. Ale na to že ani nevedia kde sú majú až príliš veľkú moc,- Taros potriasol hlavou a ukázal na oblohu,- Pred chvíľou sa hrmelo, mali sme tu už aj blesky...a teraz zas vidno hviezdy. Robí si vskutku čo chce,-pohŕdavo odfrkol a odvrátil pohľad od jazera na Doriana.
-Ak si Akesha myslí, že tým niečo zmení...je tak prekvapivo naivná. Vždy, po každom novom človeku čaká, že niečo zmení. Stále čaká na niekoho, kto to všetko pochopí, kto pomôže nielen sebe...hlupaňa! Čakať niečo takéto od ľudí, ktorých sebectvo otrávilo ich vlastný svet ako rakovina...-zarazil sa keď zbadal pohľad akým naňho Dorian pozrel. Jeho slepé oči žiarili tmou a vrývali mu do duše slová ktorých sa bál. Odvrátil pohľad a pozrel na mesiac.
-Nikto taký neexistuje. To, čo má prísť príde, a Akesha tomu nezabráni. Inak..sa to skončiť proste nemôže!