Jdi na obsah Jdi na menu
 


II. Uspávanka

24. 10. 2008

-Určite máš veľa otázok.
Keira mlčky, rýchlo prikývla. Otázok bolo mnoho, ale pochybovala že na ne dostane odpoveď. Niekde v kútiku duše cítila, že by im aj tak neverila.
-Tak začni,-posmelil ju jednorožec, pričom podišiel k stromu, a opierajúc sa o neho pozorne hľadel na Keiru. Tá sedela oproti, takisto sa opierala o strom a zamyslene, zvedavo opätovala jej pohľad.
-Ak toto nie je sen...kde to som? Čo je to za miesto? A čo to počasie? Mení sa každú chvíľu! A ty! Kto si ty?-zamračila sa jemne, doslova to zo seba vychrlila, pričom Akesha z nej ani na sekundu nespustila pohľad.
-Pýtaš sa priveľa otázok na prvý raz.
-Chcem na ne odpovede!
-Ako môžeš chcieť, aby som ti odpovedala, keď ani nevieš, ako sa pýtať?-Akesha na ňu dvihla hlavu a Keira zamračene stíchla. Obloha sa zatiahla a nastalo šero.
-Nepotrebujem tvoje odpovede,-odsekla zrazu a postavila sa, a nad hlavou sa jej prehnalo pár bleskov,-Aj tak si iba nejaký bláznivý sen...

SEN...

Vyrútila sa do lesa, pevne rozhodnutá hoc aj obúchať si hlavu o strom ak to bude nutné, len aby sa zobudila a nemusela počúvať bláznivé rozprávajúce kone s rohami a pozerať sa na vlka ktorý sa tvári ako príručná batožina...
Akesha za ňou hľadela s mierne prižmúrenými očami a zvláštnym, nevypovedaným smútkom ktorý vyzeral že jej patrí už celé stáročia.


...JE ZHLUKOM VŠETKÉHO, ČO SA V NAŠICH ŽIVOTOCH KEDY DIALO, DEJE A BUDE DIAŤ. JE ZOSOBNENÍM NÁŠHO TRÁPENIA, NAŠEJ BOLESTI, STRACHU. V SKUTOČNOSTI VŠAK SEN...

Postavila sa a pomaly sa vydala za Keirou. Po chvíli na to vstal aj vlk, ktorý doteraz ako tieň sedel v stromoch, a akoby mu bolo dané nasledovať jednorožca, kráčal za ním.
Keira zatiaľ s odhodlaním pochodovala po lese a ignorovala všetko čo sa jej priamo nevmietlo do tváre, alebo ju spätne neuderilo keď do toho s vervou narazila. Iba jedno jej vŕtalo v hlave.
Ešte stále sa nemohla zobudiť.
-Všetko je tak neskutočne...,-zarazila sa keď zrazu zastala a pred sebou na strome zbadala ako sa niečo hýbe, snaží dostať na povrch..-..skutočné...
Mala pocit že cíti bolesť toho stromu, akoby sa jej to, čo sa vypaľovalo na povrchu snažilo vpáliť ranu priamo do duše...na strome sa pomaly vynáral znak, sprvu strieborný, len aby sa nakoniec sfarbil do červena. Akeshine oči boli zrazu iné. Zúžili sa - od strachu.
-Čo to...-nedopovedala Keira, hlas jej zamrzol v ústach a oči jej skákali z jedného stromu na druhý...bolo to všade, na všetkých stromoch, ten istý znak, tá istá bolesť, doslova počula tie stromy kvíliť, plakať...nikdy si nemyslela že by stromy mohli..plakať.
-Vysadni na mňa,-ozval sa jej za chrbtom hlas a Keira sa obrátila.
-Čo?
-Vysadni na mňa,-zopakovala Akesha, a pohľad v jej očiach Keire hovoril, že ak to neurobí...
-Dobre,-prikývla a bez ďalších rečí k nej podišla, chytila sa hrivy a vysadla. Už len samotný ten dotyk bol neskutočný, akoby sa dotýkala niečoho svätého, teplého, a tak moc živého...telom sa jej rozliala zvláštna, smutná radosť, a akási nenaplnená túžba. Keira nikdy nevedela jazdiť na koni. Ale na Akeshi to bolo...iné. Čarovné. Akoby ste nemohli spadnúť lebo ONA to nechcela. Akoby ste nevážili nič.

...JE JEDINÉ MIESTO, KDE SME SKUTOČNE SAMI SEBOU.

Nečakala ani sekundu a rozbehla sa, naprieč lesom, naprieč tým nárekom stromov. Tie akoby sa jej uhýbali z cesty, a všetko okolo...bola len jedna rozmazaná šmuha. Vtom sa Keire do uší predral zvláštny zvuk. Akýsi spev...spev čo sa vám vrýval do uší a robil v hlave nekonečnú spúšť...ten spev BOLEL.
Akesha zastala a otočila sa. To, čo Keira zbadala pred sebou, bolo oveľa...oveľa bolestivejšie ako ten spev.

Svetlo. Svetlo ktoré utekalo tak rýchlo, že si až po chvíli uvedomila čo to je... Kúsok za ním sa rovnako rýchlo hnal obrovský čierny mrak, ktorého nenávisť a túžbu po smrti bolo cítiť až na miesto kde stáli - Keiru zachvátil strach a až hysterická hrôza. To svetlo bol jednorožec, tak nádherne striebristý ako Akesha - iba oveľa väčší a mohutnejší, pričom ten spev...musel pochádzať od neho, Keira si tým bola takmer istá.
To, čo sa hnalo za ním však nebol mrak, ako si po chvíli uvedomila. Bolo to stádo obrovských jednorožcov, čiernych ako noc bez hviezd, čiernych ako temné zákutia našej duše, a Keiru striaslo pri spomienke na to, čo kedysi čítala, "boli farby temnej nenávisti ktorá zaslepí každého živého tvora a dohná ho k šialenstvu. Tma, ktorá neznamená neprítomnosť svetla, ale pradávna, staroveká tma, kedy svetlo ešte neexistovalo."
Bolo ich neskutočne veľa. Pozrela na Akeshu, čakala že niečo povie, spraví, ale nič sa nestalo. Iba tam stáli a pozerali...a Keira cítila neskutočný chlad, ktorý z Akeshi sálal. Vzdialenosť medzi svetlom a tmou sa čoraz zmenšovala, pričom svetlo bolo čoraz žiarivejšie a žiarivejšie, ale Keira vedela že temnota ho o chvíľu celého pohltí.

NAJJASNEJŠIE SVIETIA, KEĎ SA BLÍŽI ICH KONIEC. ČÍM JE BLIŽŠIE, TÝM JASNEJŠIE JE ICH SVETLO...AŽ...

A ten spev...bol čoraz bolestivejší, cítila ako sa Akesha pod ňou pri každom tóne chveje...v jej očiach toho bolo až príliš veľa čomu Keira nechápala.
Vtom okamihu biele svetlo zastalo a otočilo sa. Proti všetkým tým jednorožcom, ktorí sa zdali byť ešte väčší než on sám. Sám proti celému čiernemu mraku. Sám...proti všetkým.
Spev ustal, čas akoby sa zastavil. Mrak..stál tiež, a chvel sa...triasol. Všetci akoby čakali, no bolo jasné, že čierny mrak sa dlho neudrží, bolo to akoby ste krvilačnému vlkovi položili pred nohy jahňa.
Biely jednorožec však zaútočil prvý. Vrhol sa do tej temnoty a žiaril čoraz sýtejšie, čoraz jasnejšie, až si Keira musela zakryť oči lebo to svetlo ju oslepovalo, a ubližovalo. Hudba sa ozývala všade navôkol, zrazu rovnako surová a zúfalá ako odhodlaná, no stále viac..bolestivá. Niesla sa po celom lese, vzduchom, listami, zemou, vetrom...a stromy si ju šepkali ešte dlho potom ako celkom zmizla.
Skôr ako jednorožca pohltila temnota, jeho svetlo akoby vybuchlo, a okolité stromy začali horieť. V sekunde sa celkom stratilo, spev utíchol...

ZHASNÚ NADOBRO.

[*]

-Prečo? Prečo to všetko?
-Neviem...ľudia asi nie sú schopní žiť..v mieri. Vždy sa nájde niekto kto tú vojnu rozpúta.
-Ale prečo? Čo tým chce dokázať? Veď...rozdávajú iba bolesť, smrť, trpia...
-Také sú vojny. Nemajú zmysel, nikdy ho mať nebudú, a nikto to nezmení.
-Videla som dieťa. Sedelo zaprášené na zemi, celé od krvi. Vedľa neho ležala jeho mŕtva mama, a ono stále držalo jej ruku vo svojej a..
-Keira...
-Nikomu predsa nič nespravilo! Čo dáva právo ľuďom zabíjať druhých? Kto im dal právo ubližovať? Kto?! Nie je to fér!
-Vojna nikdy nebola...fér.
-Ak život je dar čo je potom smrť? Vyslobodenie?
-Únik...


[*]

Kráčali mĺkvo lesom. Všade bolo ticho, akoby sa nikto a nič neodvážilo vydať nejaký zvuk. Sem tam zavial vietor a prefúkol im tváre, no aj ten utíchol, akoby sa vzdal, a nechcel viac fúkať. Obloha bola sivá a padali z nej drobné kvapky dažďa, drobné, skoro nepatrné.

Aké to je keď umrie svetlo?

 

Keira ešte stále sedela na Akeshinom chrbte a bezvýrazne hľadela pred seba, s trochu sklonenou hlavou...pohľad mala prázdny a otrasený. Akoby nič okolo seba nevnímala. Len sedela...pričom sa jej pred očami neustále prehrávala tá scénka, stále dokola, dokola, zas a znovu, a pomaly, skoro nebadateľne jej bledla z pamäti...napriek jej myšlienkam že na to nikdy nezabudne.
-Sme tu. Prespíme,-ozval sa Akeshin hlas, tichý a pevný, no plný niečoho čo Keira nevedela definovať. Čo však cítila veľmi jasne, bolo veľa smútku, a ešte viac bolesti. Obzrela sa okolo seba. Zastali na malej čistinke, blízko lesa, v ktorej strede sa týčila obrovská sekvoja, stará možno aj 2000 rokov, ako napadlo Keiru. A možno je staršia ako samé hviezdy, pomyslela si keď podišla bližšie a dotkla sa jej. Drevo dýchalo históriou, skúsenosťou niekoho kto toho v živote zažil viac než si človek dokáže predstaviť. Keby mohol tento strom rozprávať, určite by nazval človeka motýľom. Prelietavý, krásny, ľahko zraniteľný a tak...tak krátky život.
-Veď tu nič nie je,-potichu sa zrazu Keira ozvala,-nič na spanie, nič...na zohriatie. Na ochranu,-to posledné slovo sa jej v mysli zjavilo spoločne s obrazom miznúceho bieleho svetla...
-Je tu všetko čo potrebujeme,-odvetila Akesha a podišla k tej sekvoji, Keira čakala že sa zastaví, no ona jednoducho...vošla do nej. Ohromene roztvorila oči a v momente vbehla za ňou, ani nerozmýšľala nad tým že je to nemožné. V tomto svete bolo očividne možné všetko, tak prečo nie?
-Čo...čo to bolo? Ako..ako si to spravila?-vyvalila oči na Akeshu, už vnútri stromu, ktorý poskytoval obrovský priestor nielen na ležanie či oddýchnutie, ale človek by tu mohol bývať, kurnik, pomyslela si Keira ohromene. Bolo tu teplo a sucho, a aj tráva sa tu dnu zdala akási mäkšia.
-Kúzlo. Ochráni nás pred dažďom a zimou, a môžme sa tu pokojne prespať,-vysvetlila jej Akesha a pohodlne si ľahla na zem. Keira si sadla oproti nej a nespúšťala z nej oči.
-Ochráni nás pred...?-nedopovedala, tú otázku mala napísanú v očiach..spolu so strachom.
-Ak nás nenájdu,-prikývla Akesha a vzdychla si, a Keire po prvý raz odkedy ju spoznala pripadala...unavená, zlomená, smutná. Vydesilo ju to.

-Myslím si, že ti dlžím pár vysvetlení. Vlastne..dosť vysvetlení. Hlavne po tom čo si teraz videla,- šepla Akesha a pozrela na Keiru, tá však hľadela na niečo celkom iné...
-Prečo nejde dnu?-spýtala sa a ukázala na vlka, ležiaceho blízko nich, ale vonku, mimo stromu. Akesha naňho ani nepozrela, ale v očiach sa jej zračilo opovrhnutie aké Keira u nej ešte nevidela, a úprimne ani nečakala že uvidí.
-On? Nie je hodný ani slova,-odfrkla, a vyslúžila si tým Keirin prekvapený pohľad.
-Prečo?
-Je nečistý. Nevidíš ho? U nás...v našom svete existujú iba šedí vlci. Stane sa, že raz za tisíc rokov sa narodí biely vlk, ktorého voláme Karak. Je to sväté zviera, najvyšší vodca, najmúdrejší zo všetkých. Žije až kým sa opäť nenarodí ďalší biely-ďalší Karak,-zamračila sa a pozrela na vlka, ktorý sklonil hlavu a privrel oči,-Mal to byť on. Bolo to predpovedané. Ale narodil sa čierny.
Keira na ňu chvíľu hľadela, a čakala pokračovanie, no pochopila že čaká márne.
-No a?-skúsila nechápavo,-Čo je na tom?
-Čierna je farba temných. Je to farba smrti!-odvetila Akesha a pokrútila hlavou, pričom sa jemne striasla,-Nechápeš náš svet...farby, vône, znaky a znamenia sú u nás veľmi dôležité.
-Dôležitejšie ako srdce a zdravý rozum?-Keira jej skočila do reči, trochu nahnevane, no skôr neveriacky. Akesha zmĺkla..smutne na ňu hľadiac.
-Pýtaš sa ma ty, človek, zo sveta ľudí...?- pohľad jej stvrdol a pevne hľadela do Keiriných očí. Tentoraz to bola ona ktorá ich sklopila.
-Kde to vlastne som?-šepla potichu a pozrela späť na jednorožca.
-Nepýtaj sa kde si,-pokrútila jemne hlavou, pričom sa jej hriva striebristo zavlnila,-pýtaj sa prečo tu si,-potichu odvetila a nespúšťala z nej tie tmavé, obrovské oči, v ktorých sa skrývalo toľko toho čo chcela Keira vedieť! Pokrútila hlavou...nevedela. Nič ju nenapadalo, ani ako sa tu ocitla, čo je to za miesto, ani prečo je tu...
-Priala si si to...nepamätáš? Prosila si...aby ťa vzal preč. Prečo z vášho sveta.-potichu rozprávala Akesha,- Musíš byť veľmi výnimočná...inak by si sem neprišla.
Keira zamrzla a nechápavo na ňu hľadela. V skutočnosti...iba chcela to všetko nechápať. Inak to jej rozum nevedel prijať, to čo sa práve dialo, to všetko...
-Poviem ti niečo o tomto svete,-začala Akesha, no Keira ju prerušila, hľadiac na ňu očami plnými niečoho tak zvláštneho, tak smutného a boľavého, také oči ešte Akesha u nikoho nevidela.
-Vrátim sa?-hlesla...
-To záleží od teba.
-Ale ja neviem čo tu robím! Prečo tu som!-zlomene klesla na zem a privrela oči, snažila sa všetko pochopiť a zároveň nechápať nič, aby ju to tak moc nebolelo, a nepripadalo jej to tak bláznivé a neskutočné...
-Zistíš to, v pravý čas, ver mi,-Akeshin hlas znel zrazu upokojujúco, chlácholivo...vlieval do Keiry malinké kúsočky svetla a nádeje.
Ak toto všetko má nejaký zmysel, ona na to príde. Zistí to, nech to stojí čo chce.
-Tak rozprávaj,-zamrmlala a otvorila oči...a pozrela na Akeshu.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář