IV. Dovoľ mi snívať
Akesha sklonila hlavu a nadýchla sa. Pomaly, potichu nasala nosom vzduch, ktorý akoby zrazu chutil sladko a teplo...vedela že musí byť niekde nablízku. Pridala, nečujne sa pohybujúc medzi stromami, a mesiac, hoc len veľmi nesmelo, sa jej pokúšal svietiť na cestu. Stromy sa zrazu chovali celkom inak - boli pokojné a tiché, akoby odpočívali v kľude myšlienky, že ich niekto chráni.
Vtom zastala. Musí byť niekde tu, pomyslela si a zavrela oči...a vtedy ho uvidela.
-Vitaj,-zaznel do ticha hlas a Akesha sa pousmiala.
-Dorian,-vydýchla a pomaly podišla k nemu,- hľadala som ťa.
-Tak ako každú noc,-prikývol a Akesha sa zarazila a nemo naňho hľadela. Dorian na ňu upieral svoje veľké slepé oči a jej bolo jasné, že to vie.
-Moje sny...-začala opatrne, no Dorian pokrútil hlavou.
-Jednorožce predsa nesnívajú Akesha, nezabudni,-povedal potichu,- Vieme síce nenávidieť ako ľudia, milovať ako ľudia, byť bezcitní a krutí, veľkodušní a dokážeme ľutovať, no nedokážeme snívať. Možno preto sme takí nešťastní,-skrčil obočie a poodišiel trochu bokom,-Možno sme až natoľko prestali byť tým, čím sme, že nenávidíme sami seba, a preto šírime nenávisť všade kam ideme,-potichu prešiel okolo nehybne stojacej Akeshi, v ktorej zamrelo srdce, a zastal.
Moje sny, pomyslela si a pozrela naňho, ako to že o nich vie?
-Prišla si za mnou kvôli chlapcovi?
Dorian prerušil to ticho ktoré nastalo ako keď blesk udrie do zeme a ukryje sa v nej, len aby mohol neskôr vyraziť opäť a zaútočiť s novou silou.
-Áno,-prikývla pomaly,- Keira ho vyrušila a odvtedy nás prenasleduje. Jeho duša je ešte stále veľmi silná. Chcela som, aby si o tom vedel.
Dorian prikývol na znak súhlasu, no nepovedal nič. Vedel že neprišla iba kvôli tomu, no keď mlčala a nehýbala sa, povzdychol si a pozrel na ňu.
-Vieš čo je zvláštne Akesha?
Iba ticho pokrútila hlavou a jej oči sa jemne trblietali, tým zvláštnym detským svitom aký výdavala iba v spomienkach. Prvý krát v živote ľutovala, že je Dorian slepý a nemôže ich vidieť.
-Vždy som si myslel, že je hlúpe niečo stratiť, aby si mohol nájsť niečo nové. Považoval som to za zbabelé ospravedlňovanie, hlúpu snahu upokojiť zranenú dušu.
Na chvíľu sa odmlčal, vsávajú do seba svoje vlastné slová, akoby čakal kým v ňom dozrejú a on mohol pokračovať ďalej.
-Niekedy však musíš oslepnúť, len na to aby si skutočne uvidel,-jemne potriasol hlavou a pousmial sa,- Keď zmiznú farby, prestaneš vnímať či je deň upršaný, alebo slnečný, či zamračený. Cítiš kvapky na tvári a vieš že prší, a si šťastný. Cítiš slnko ktoré ťa zohrieva, vietor ktorý fúka, a zrazu je celkom nepodstatné akú má čo farbu. Akú má kto farbu,- dodal a v hlase mu zaznel ten zvláštny tón, ktorý prinútil Akeshu sklopiť pohľad rovnako ako predtým Tarosa.
-Nie sme všetci slepí,- pozrela do zeme, len aby necítila tú bolesť čo z neho sálala. Dorian sa zasmial, potichu, s radosťou a smútkom zároveň, tým smútkom ktorý Akeshu nútil noc čo noc...snívať.
-Máš pravdu,-prikývol po chvíli, nespúšťajúc z nej pohľad,-Jediný slepý...
SOM TU JA.
[*]
-Akesha!!
Keira vystrelila do sedu a vyplašene pozrela na jednorožca, ktorý na ňu otvoril oči, pomaly, s bolesťou ktorú nechápala, s výrazom malého dieťaťa ktorému sa niečo zlé snívalo.
-Stalo sa niečo?
-On ma zachránil! Vlk! Ten vlk!! - Keira sa postavila a zmätene hľadela okolo seba,- Úplne som na to zabudla, ja...
-Keira.
Dievča na ňu vyplašene pozrelo a Akesha potriasla hlavou. Napriek tomu že spala, zdala sa unavená a zmorená.
-Asi sa ti iba niečo snívalo...
-Odkedy som tu nič sa mi nesníva!!-namietla Keira okamžite,-Keď som padla do tej diery, bol to on čo ma odtiaľ vyviedol! Pamätám si to!!
-V tom prípade si mala asi halucinácie, lebo ten vlk bol celý čas so mnou, a ani na chvíľu sa odtiaľ nepohol. Vždy je pri mne, a je príliš zbabelý na to, aby niekoho zachraňoval,-chladne jej Akesha odsekla, tónom aký u nej Keira ešte nikdy nepočula, a ktorý v nej vyvolal náhly hnev.
-Viem čo som videla!
Jednorožec pokrútil hlavou a sklonil ju k zemi, zatvárajúc oči. Chcela sa ešte aspoň na chvíľu vrátiť späť...
-Spi ďalej, prosím ťa. Už na to nemysli,-zamrmlala potichu a vydýchla, to však Keiru iba viac nahnevalo a zlostne zovrela pery.
-Nie si o nič múdrejšia ako tí ostatní!- vyprskla a odpálila preč, rýchlym krokom sa vzďalujúc ako od jednorožca, tak aj od vlka. Akesha za ňou prekvapene pozrela, a na nos jej dopadla jemná kvapka.
Potom začalo fúkať.
Po čase Keira spomalila a pozrela pred seba...všetok ten hnev, vzdor a zúrivosť sa zrazu premenili na slzy a ona klesla na zem a nechala svoje telo aj myseľ podľahnúť všetkým tým pocitom ktoré na ňu útočili už od začiatku. Prvý raz odkedy prišla na toto miesto sa rozplakala.
Nebo plakalo s ňou, tak ako to nenávidela, a vietor jej sušil slzy ktoré jej stekali po tvári.
-Prečo som tu..-vydýchla a ponorila si tvár do rúk...a zavrela oči.
*
Vtom pocítila na pleci čiusi ruku a zamrazilo ju. Pozrela hore...rovno do Oliverových hnedých očí.
-Vrátil si sa,-hlesla, no on sa iba usmial, utrel jej slzu z líca a zmizol...
ZOBUĎ SA, KEIRA.
*
-NIE!-vykríkla keď na svojom pleci zacítila dotyk a v sekunde odskočila a pozrela na toho ktorý sa opovážil dotknúť sa jej.
-Prestaň vyvádzať! - zamračil sa chlapec, a Keiru zamrazilo, to bol on, ON!! Nedokázala sa ani pohnúť, až teraz si všimla to čo predtým nestihla - jeho tvár...jej tak šialene pripomínala Olivera až jej z toho prišlo zle. Spomienky sa na ňu valili ako neúprosná lavína, no aj napriek tomu si nedokázala spomenúť čo sa vlastne stalo. Vedela že ju opustil. Ale nechápala prečo. Tak veľmi túžila zabudnúť že to skutočne dokázala.
-Pozri sa čo robíš,-chlapec ukázal na oblohu a pokrútil hlavou, a Keira tam pozrela. Stále ešte pršalo, a husté mraky celkom zakryli slnko.
-Volám sa Scott,-skúsil to ešte raz a natiahol k nej ruku. Keira si ju kriticky premerala. Zrazu sa jej zdal vcelku normálny, ale nevedela čomu má veriť. Obozretne naňho pozrela a pomaly prikývla.
-Keira.
Chlapec sa pousmial.
-Teší ma. A teraz prosím, prestaň plakať.
Keira sa trochu zamračila, no už neplakala. Celkom ju vyviedol z miery, a teraz nevedela čo od neho môže čakať.
-Prečo ma prenasleduješ?-vyhŕkla naňho hneď, stále sa mračiac...chlapec si sadol na peň, nespúšťajúc z nej oči.
-Si prvý človek ktorého som tu stretol. Ty by si na mojom mieste neurobila to isté?
-Určite by som nikoho nenaháňala po pláži a nekričala naňho,-potriasla hlavou a založila si ruky v bok.
-Ver mi že som bol rovnako šokovaný ako ty. Bola to...prirodzená reakcia. A nikdy som nebol zrovna...galantný typ,-odkašlal si a ospravedlňujúco sa na ňu usmial.
V očiach má niečo šialené, pomyslela si Keira, a zároveň stratené a ubolené. Nakoľko je ešte človekom? A prečo jej sakra pripomína Olivera?!
-Čo odo mňa vlastne chceš?-pokrútila hlavou a nervózne sa pomrvila. Scott zvážnel a pozrel do zeme, akoby rozmýšľal koľko jej toho môže povedať.
-Chcem sa...opäť cítiť ako človek,-šepol a Keira sa zamračila ešte viac.
-Vraj si svoju šancu zahodil už dávno!
Scott na ňu prekvapene pozrel a pomaly pokrútil hlavou...
-Aspoň na chvíľu...kým umriem aj v tomto svete. Alebo kým ma jednorožce nezabijú,-zamračil sa jemne a Keira prekvapene nadvihla obočie.
-Prečo by ťa mali zabíjať? Kvôli tomu že si neodišiel?
-Nie,-Scott pokrútil hlavou a opäť sa vyhýbal jej pohľadu, ako to len bolo možné. Ten pohľad poznala, už mnohokrát ho videla u Akeshi. Klesla na zem, oprela sa o strom a bezradne spustila ramená.
-Ničomu nechápem,-potichu povedala a pokrútila hlavou, napoly zúfalá a napoly prázdna...mala pocit, že v tejto chvíli je jej skutočne...všetko jedno.
-Všetci ste tu jedna veľká kopa šialencov,-hodila rukou a zaťala zuby,-Nechaj si svoje tajomstvo Scott, mňa skutočne nezaujíma,-postavila sa a bez ďalších slov sa pobrala preč.
Chlapec na ňu prekvapene hľadel, no nedokázal ju nechať len tak odísť. Už len pre tú samotu ktorú cítil tak dlho, a ktorá ho zabíjala.
-Počkaj!-rozbehol sa za ňou a Keira dvihla varovne ruku, stále kráčajúc.
-Daj mi pokoj! Nezaujímaš ma, si len...prelud!!
-Keira! Poznám ich tajomstvo! Viem prečo sa to všetko začalo!-zakričal za ňou zúfalo, no Keire to prišlo až smiešne. Zrazu sa chce vyspovedať? Pokrútila hlavou..a otočila sa k nemu.
-Super. Čo teraz? Spasíš mňa aj tento svet? Doteraz si bol zavretý vo svojich vlastných predstavách, tak čo vlastne odo mňa chceš? Si zbabelec aby si vedel, obyčajný zbabelec!-odfrkla si a zamračene naňho hľadela...cítiac ako sa jej po tele rozplýva akýsi zvláštny pocit zadosťučinenia...bolo to akoby kričala na Olivera, po tom všetkom...prvý raz kričala...
*
Oliver.
Zmyslami bola niekde celkom inde. Nepočula ako vošla sestrička, necítila ako ju chytila za rameno. Až po chvíli na ňu pozrela, zbadala ako sa usmieva, a pocítila náhlu túžbu aspoň na chvíľu byť ňou...v skutočnosti však chcela byť kýmkoľvek, len nie sebou.
-Ten chlapec vám niečo nechal. Na vrátnici,-povedala jemne a podala Keire malý papierik, zložený na štyri časti.
Keira naň pozrela.
*
Scott jej pohľad opätoval a zamračil sa...cítila ako v ňom vrie zlosť.
-Ako sa opovažuješ...,-precedil pomedzi zuby a pomaly sa k nej blížil,-Nazývať mňa zbabelcom! Priznaj sa Keira, prečo si tu? Pred čím utekáš? Už si si spomenula? Zomrel ti niekto? Alebo si sa nebodaj TY chcela zabiť? Ha? Kto je tu zbabelec?! Alebo ťa nebodaj opustil nejaký tvoj milý?-uškrnul sa nepríjemne, zlostne...udrel po citlivej strunke.
Keira sa roztriasla...
*
...a pomaly začala otvárať ten papierik. V hlave sa jej prehrávali tie najšialenejšie predstavy, o tom ako sa k nej vráti, alebo jej chce napísať že ju ľúbi a neopustí...
*
Zaťala päste a rozbehla sa po ňom, chcela doňho udrieť najsilnejšie ako vedela, aby ho to bolelo rovnako ako ju! Napriahla ruku keď už bola pri ňom, a preletela skrz neho.
*
Na chvíľu zadržala dych a zavrela oči, počúvala ako jej tlčie srdce...roztvorila papierik úplne a otvorila oči. Jej nemý pohľad neprezrádzal žiadne emócie, bola ako skala, ako socha vytesaná do kameňa.
Oliver.
Na papieriku nebolo nič iné, iba jeho meno.
*
Ťažko povedať, ktorý z tých dvoch bol vo väčšom šoku. Scott sa otočil na miesto, kde Keira v nemom úžase a nepochopení ležala na zemi a hľadela naňho očami doširoka roztvorenými od strachu. On pozrel na svoje ruky a bolestivo skrčil obočie, zrazu plný hrôzy...pozrel opäť na Keiru a v sekunde sa rozbehol preč. Nebola schopná ani slova, stále hľadela na to miesto kde predtým stál.
Akesha mala pravdu, už to nie je človek, pomyslela si a pozrela na svoje ruky tak ako Scott na jeho...strach z toho čo videla ju rozochvel, čo ak...čo ak sa zo mňa stane to čo z neho?
Zároveň však cítila aj niečo iné ako iba strach. Jeho duša sa každú chvíľu rozplynie preč, a posledné čo chcel bolo aspoň na chvíľu sa ešte cítiť človekom. A to čo rozprával, o tom prečo tu je, a o jednorožcoch...
Keira pomaly vstala a pozrela smerom ktorým utiekol. Prečo len sa tak šialene podobá na Olivera...pokrútila hlavou a po chvíli, hľadiac striedavo na stranu z ktorej prišla a na tú kam utiekol Scott, pomaly vykročila jeho smerom.
Akesha, stojaca v neďalekých kríkoch, neviditeľná a tichá ako správne premyslená pomsta, zľahka prižmúrila oči a nasledovala ju. Jej sladkastá, nedefinovateľná vôňa sa za ňou niesla všade kam kráčala...o kus ďalej ju vdýchol veľký čierny vlk a na okamih zavrel oči...a potom sa rozbehol.
