Teta Marta!

Predstavte si sen. Skúste ho zhmotniť a zasadiť do iného sveta. Dať mu dušu a nechať ho žiť. Svet celkom odlišný od toho nášho, a pritom tak neuveriteľne rovnaký. Zem patrila bielym. Podzemie čiernym. Jednorožce...vládli od nepamäti, nad všetkým ostatným. Vlkmi, zvieratami všetkých druhov, ich dušami. Mysleli si, že sú múdri, spravodliví, mali svoje zákony, idei, zásady. Jednou z nich bola tá, podľa ktorej nesmel na zem vstúpiť čierny. Tí boli odsúdení k životu v podzemí, nik nevedel prečo, stalo sa to veľmi dávno. Ale bola to tradícia, zákon. A raz tento zákon niekto porušil a znesvätil zem bielych. Vstúpil na ňu a odmietol vrátiť sa späť. Bol bez milosti zabitý, a tým vyvolal vojnu. Všetci čierni vyšli na povrch...všetci temní. Rozpŕchli sa po lesoch, aby opäť bojovali o právo byť na povrchu. Bolo to tak dávno...a vojna stále trvá.
Obe strany sú k sebe rovnako nemilosrdné. Zvieratá sa boja vyjsť von..umierajú tam. Tí čo ich mali chrániť bojujú medzi sebou, zabúdajúc na všetko ostatné.
Jediní odvážni sú vlci. Existujú medzi nimi iba dve farby - biela a sivá. A existuje ešte jedna. Tá mala umrieť, ale neumrela a narušila tým večný kolobeh, večný zákon podľa ktorého iná farba nemá právo žiť.
Teraz bol na čele Amutep - najstarší z vlkov. A mal jediný cieľ...zničiť tú čiernu škvrnu na svojom oku. A vládnuť...vedel, že kým jednorožce bojujú, má voľnú ruku nad všetkým ostatným. Bola to úžasná predstava moci a on sa jej nemienil vzdať.

Toto je ten sen. Sen zhmotnený do podoby skutočného sveta. Náš sen.

[*]

Otvorila oči a pozrela pred seba...ležala na niečom mäkkom a teplom. Otočila hlavu a posadila sa...bola to Akesha, ktorá ešte pokojne spala, jej nehybné telo symbolizujúce pokoj a ochranu. Keire sa chvíľu ani nechcelo od nej odlepiť - to teplo bolo nádherné, ako keby takmer...ľudské. Ako keď je vám zima a vbehnete rodičom do spálne, k nim pod perinu...alebo keď zaspávate opretí o človeka ktorého ľúbite. Presne také bolo to teplo.
Keira sa v ňom ešte chvíľu vyžívala, pripomínalo jej domov, na ktorý si zakázala myslieť. Neznášala slzy, a tak všetkými silami potlačila ten zvieravý pocit, narastajúci v jej vnútri, a postavila sa. Pomaly vyšla von, takisto pomaly a lenivo ako slnko ktoré sa šplhalo na oblohu. Vďaka stromom bolo ešte stále šero, ale Keira milovala presne tento čas rána. Jeho vôňu, jeho farby, jeho pokoj. Za chvíľu sa všetko zobudí, a začnú vrieskať vtáky, tak ako bola na to zvyknutá doma.
Aj keď, pomyslela si, žiadne vtáky som tu ešte spievať nepočula. Spomenula si ako jej včera Akesha rozprávala že už pár storočí nepočula spev vtákov. Nemajú prečo spievať, napadlo Keiru. Celý tento les je doslova pretkaný smútkom, bolesťou a smrťou.
Divila sa slnku že vôbec vychádza.
Vtom očami spozorovala vlka - bol stále na svojom mieste, ležal hneď vedľa stromu, no nespal. Vyzeral akoby ju ani nevnímal. Keď však podišla bližšie, dvihol hlavu a vyceril na ňu zuby. Zastala teda, a hľadela naňho.
Keď sa Akeshi v noci spýtala, prečo ho zachránila, povedala jej že musela. Nemohla ho vraj nechať zomrieť len preto že je čierny. Ale pritom Keira cítila to opovrhnutie aké znelo z jej hlasu keď o ňom rozprávala. Nechápala to, nedávalo to zmysel. V jej svete by to nazvala predsudkom, ale tu...? Bola zmätená. Akesha bola múdra...taká múdra! Ako by mohla byť nespravodlivá?
Stála na mieste a nespúšťala z neho pohľad. Po chvíli natiahla ruku a priblížila sa tak, že cítila jeho dych na nej. Čelo sa mu zvraštilo a rozvrčal sa ešte hrozivejšie, pričom mu oči žiarili ako dva malé ohne varovania. No ona sa ani nepohla..pomaly dýchala, aj keď mala pocit že celkom zamrela...nemohla odtrhnúť oči od tých jeho....
-Nemusíš sa ma báť,-šepla a chcela sa ho konečne dotknúť...
-Nedotýkaj sa ho!
Keira sa strhla a obzrela sa, za ňou stála Akesha a nahnevane na ňu hľadela.
-Je prekliaty. Temný. Nesmieš sa ho dotknúť!- potriasla hlavou, zatiaľ čo vlk sa odplazil ďalej od oboch. Keira naňho pozrela...bolo jej ho ľúto.
-Prečo chodí stále za nami? Za tebou?-potichu sa opýtala a pozrela späť na jednorožca.
-Kým je so mnou chránim ho,-pohŕdavo odvetila Akesha,-Iný dôvod si neviem predstaviť.
-Čo ak ťa chráni on?-skúsila Keira, no Akesha sa iba zasmiala.
-On? Prosím ťa...sám potrebuje ochranu. Nič iné v tom nie je,-pokrútila hlavou a prešla okolo nej,-Poď. Musíme ísť ďalej.
Keira sa ešte naposledy obzrela na vlka...
-Podľa mňa nie je zlý,-potichu si povedala, a vykročila za jednorožcom.

*

Pokojná hladina jazera sa zrkadlila v jasnom svetle slnka, ktoré práve vychádzalo. Na brehu stál jednorožec, predné nohy ponorené do chladivej vody, díval sa na svoj vlastný odraz a sem tam sa v duchu pousmial.
-Na čo tam tak hľadíš?- začul za sebou veselý, mladý hlások, no neodtrhol pohľad od hladiny, ktorá jemne zrkadlila jeho čierne telo a striebristý roh.

DORIAN...

-Kedysi, ešte za čias našich predkov a prvých jednorožcov, každému patril jeden les,- potichu povedal, a po chvíli, keď cítil že mladý jednorožec pristúpil bližšie a počúva, pokračoval,- Nikdy nežili vo dvojici, alebo nedajbože v stáde, boli to samotári ktorí milovali svoj les a strážili každé jedno zviera ktoré doň patrilo...starali sa o to aby nezostarli a neumreli, a povráva sa, že v každom jednom lese sa nachádzalo malé jazierko s hladinou čistou ako zrkadlo, aby sa doň jednorožec mohol dívať a kochať sa svojou krásou. Kedysi boli jednorožce najnádhernejšie stvorenia aké kedy existovali.
-A prečo už nie sú? - ozval sa opäť ten hlások, tentoraz ešte bližšie. Bolo jasné, že stojí vo vode a tak ako starý jednorožec, aj on sa díva na svoj odraz.

TVOJA MÚDROSŤ ŤA PRIVIEDLA NA KRIŽOVATKU NA KTOREJ TERAZ STOJÍŠ, A NEVIEŠ KTORÝM SMEROM MÁŠ ÍSŤ. KTORÝ JE TEN SPRÁVNY? A PRE KTORÝ SA ROZHODNEŠ?

-Ako môže byť krásne niečo, čo vie nenávidieť a zabíjať? Ako môže byť krásne niečo čo má dušu postriekanú krvou nevinných...
-Ale,-
-Kedysi jednorožce nedokázali cítiť emócie. Nedokázali nenávidieť ani milovať, necítili žiaľ ani smútok. Boli večné ako hviezdy na nebi. Nesmrteľné...
-Čo sa teda stalo?
Starý jednorožec dvihol hlavu a uprel na mladšieho svoje veľké, slepé oči, ktoré sa zdali plné príbehov a túžby po ich konci.
-Všetci pykáme za svoje chyby,-potichu odvetil a bez ďalších slov odišiel, nechávajúc za sebou jednu zmätenú hlavu a tisíce myšlienok...

TO, ŽE JE NIEKTORÝ SMER SPRÁVNY EŠTE NEZNAMENÁ, ŽE JE SPRÁVNE PO ŇOM ÍSŤ. VYBRAL SI SI? DORIAN...

Jednorožec pozrel na hladinu, nespúšťajúc oči zo svojho odrazu. Tak pokojný, tak tichý...zvláštny svet na hladine jazera, pomyslel si a dvihol hlavu za odchádzajúcim starším...
Povrávalo sa, že oslepol, lebo sa už nevládal dívať na to všetko čo sa dialo.

VYBRAL SI SI SPRÁVNE.

[*]

Keira netušila ako dlho, ani ako ďaleko už kráčali. Akesha ju viedla lesom, a aj keď sa Keira snažila dozvedieť sa kam vlastne idú, jediná odpoveď ktorá sa k nej dostala bola "Uvidíš".
Nakoniec to vzdala. Akékoľvek otázky ohľadom jednorožcov, či sveta v ktorom sa ocitla boli zodpovedané bez problémov - iba to, čo sa týkalo jej, zostávalo zahalené rúškom tajomstva. Zmierila sa s tým, už sa nepýtala. Odovzdane kráčala po Akeshinom boku a pozorovala okolie. Dívala sa na stromy, rastliny, oblohu...po dlhšom čase sa dokonca dozvedela, že svojimi emóciami dokáže ovládať a ovplyvňovať počasie.
-To ako, keď budem plakať začne pršať?- vyvalila na Akeshu oči a tá prikývla.
-Tak nejak.
-Ale to je ako v nejakom romantickom béčkovom filme,-potriasla Keira hlavou,- Vždy keď sa deje niečo smutné, vonku prší. Odjakživa mi to liezlo na nervy,-zaksichtila sa, a Akesha na ňu vrhla mĺkvy, nechápavý a zároveň bezvýrazný pohľad.
-Raz ti to možno bude veľmi nápomocné,-dodala po chvíli a odvrátila od nej hlavu, kráčajúc ďalej.
Keira ukradomky pozrela hore na oblohu a skúšala v sebe vyvolať smútok. Veľmi jej to v tej chvíli nešlo.
-Musí to byť úprimné,-začula pred sebou Akeshu a nemohla prepočuť ten mierne uštipačný tón. Zamračila sa a šuchtala sa ďalej za ňou.
Kašľať na počasie, pomyslela si.
-Prečo je tu všetko tak pochmúrne? Toto miesto. Ako keby sa sem slnko hanbilo vôbec svietiť,-ozvala sa po chvíli, keď dobehla Akeshu a zaradila sa vedľa nej.
-Toto miesto zažilo a videlo až priveľa bolesti a smrti. Otrávilo to stromy, pôdu, rastliny, zvieratá...mnohé z nich už nikdy nevykvitli, iné pomreli. Slnko sem svieti, to iba stromy si to odmietajú pripustiť. Už nedúfajú, vnútri vyschli-zelené sú iba navonok,-potichu odvetila, a v jej hlase znel opäť ten známy smútok aký už Keira počula. Striaslo ju.
-Nedáva mi to zmysel,-potichu šepla, kráčajúc vedľa jednorožca, snažiac sa vyhnať z hlavy ten smútok, ktorý sa jej vkrádal do celého tela, ako choroba, ako...parazit.
-A ktorá vojna dáva zmysel?-potriasla Akesha hlavou,-Vy ľudia máte jednu výhodu. Žijete tak neskutočne krátko...preto aj vaše vojny, zdajú sa byť veľmi krátke. Túto vojnu poznám odkedy som sa narodila, Keira. Vyrastala som v nej. A dnes som už stará, veľmi stará...a veľmi unavená,-šepla, a Keira na ňu prekvapene pozrela.
-Myslela som, že jednorožce sú nesmrteľné!-vydýchla zo seba.
-Myslela si si zle,-odvetila jej Akesha jednoducho, a Keira už otvorila ústa, chystajúc ďalšiu salvu otázok, keď vtom jej noha dopadla na niečo mäkké, a to sa pod ňou rozostúpilo. Zhltla ju zem.

[*]

-Oliver!!
-Prepáč Keira, ja...takto nevládzem. Nezvládol by som to. Príde mi nefér ti klamať, tak...
-A opustiť ma zrovna teraz, to ti nefér nepríde? - zamračila sa naňho, plná zlosti, vzdoru, a bolesti...potrebovala ho...teraz viac ako inokedy!
Oliver na ňu chvíľu ticho, mlčky hľadel...jeho hnedé mandľové oči, kedysi tak plné nádeje a podpory boli teraz prázdne a chladné, plné výčitiek voči sebe samému, a obrovského zmätku.
-Ďalej takto už nemôžem,-hlesol a pokrútil hlavou,- Je mi to...je mi to strašne ľúto..,-šepkal a uhol pohľadom, už nevydržal jej tvrdý, oceľový pohľad, v ktorom sa tajne zrkadlili slzy. Nechcela plakať, nie pred ním. Prosím, len nie pred ním.
-Nepotrebujem ľútosť,-šepla a pomaly pokrútila hlavou...-Aby si vedel, máš kopačky, Oliver Jackwell,-precedila pomedzi zuby, hlasom tak pevným až sa toho sama zľakla...pochopila. Toto bol koniec. Definitívny koniec...a tak ľahko sa to vyslovovalo. Tak ľahko to znelo...
Oliver tam stál, šokovaný, nemo na ňu hľadel, asi nečakal že to bude tak rýchle. Bez scén, plaču, obviňovania...ako tak naňho hľadela, plná vzdoru a pevná ako skala, vedel ako ju to vnútri trhá. Vedel, že to čo robí teraz, si nikdy v živote neodpustí. Ale takisto vedel, že by to nezvládol.
A ona mu to uľahčila. Ona to uľahčila jemu! Nenávidel sa za to čo práve robil, ale inak nemohol...otvoril ústa, ale nevyšla mu z nich ani hláska...zrazu nevedel čo povedať - po rokoch, zrazu si pripadal cudzí a tak...tak vzdialený.
-Uľahči mi to a odíď,-dostala zo seba Keira a pokrútila hlavou..aj keď jej duša kričala a prosila nech neodchádza. Stonala, plakala, žobrala.
Odíď.
A vezmi ma so sebou...

[*]

Kričala. Kričala a rútila sa akýmsi tunelom dolu, cez hlinu, konáre, poobíjaná, poobúchaná, skrčená, snažila sa chrániť si hlavu...kde má toto koniec?! Netušila ako dlho padala, až nakoniec sa ten tunel začal mierne zvažovať, čo ju trochu spomalilo než dopadla na zem. Priamo na zadok.
-AU!!!

[*]

Keď za sebou zavrel dvere, zhrútila sa - teraz už mohla. Ani nevedela či plakala, nepamätala si to - chcela ten okamih vyhnať z hlavy, zadupať ho do zeme zabudnutia, nevedieť...že sa to vôbec niekedy stalo.
-Vidíš Angie...? Ostala som tu sama...nechala si ma tu...samu.

VEZMI MA SO SEBOU.

[*]

Bol to vcelku tvrdý dopad. Napriek tomu že jej rýchlosť trochu zmiernil ten tunel, priamy náraz na zadok nebol nič moc. Nadávajúc a stonajúc sa po chvíli postavila, pričom si inštinktívne masírovala zadok, snažiac sa kráčať tak aby ju to bolelo čo najmenej. Šlo to ťažko.

Až po chvíli si uvedomila kde sa vlastne nachádza. Keď sa jej pozornosť presunula zo zadku k okoliu, zastala a ohromene hľadela okolo seba.
Stála na pláži, a zatiaľ čo nohy sa jej zabárali do jemného, mäkkého, bieleho piesku, more pred ňou sa pokojne vlnilo vo svojom pravidelnom rytme, skoro ako keby dýchalo. Všetko to vyzeralo priam...rozprávkovo. Akoby toto miesto ani neexistovalo, akoby si to niekto len...vymyslel.
A vtom ho zbadala. Stál pri brehu, len kúsok od nej, otočený chrbtom. Chlapec. Striaslo ju a zachvela sa strachom - nevedela čo má čakať, Akesha jej nehovorila že sú tu aj iní ľudia...čo ak to nie je...človek?
Obloha potemnela a odpovedala tým na jej strach. Vtedy sa chlapec otočil, a keď ju zbadal, oči sa mu rozšírili od úžasu a pozrel na oblohu.
-NIE!-vykríkol, a jeho hlas sa nahnevane a zúrivo zároveň niesol po okolí,-Prestaň!! Ničíš mi to!! PRESTAŇ!!-rozbehol sa k nej, čo ešte len znásobilo Keirin strach a prerástlo v hrôzu. Kútikom oka zaregistrovala ako sa z rozbúreného oceánu vynárajú príšery obrovských rozmerov, aké ešte nikdy v živote nevidela. Celé to vyzeralo, ako keď zhmotníte svoje nočné mory.
Rozbehla sa. Vietor jej šľahal do tváre, kvapky dažďa sa jej rozbíjali o celé telo, a ona utekala, cítiac za sebou zlobu toho...chlapca. Akýsi zvláštny pach hniloby a krvi sa jej vkradol do nosa, naplo ju, no nespomalila, nemohla.
-STOJ!!-počula za sebou, no o to viac pridala, ledva dýchajúc, nevnímala nič okrem cesty po ktorej utekala...a začula jeho smiech...,-Deň je taký aký si ho urobíme!! To je cesta! To je odpoveď!! Ilúzia! Ilúzia! Nenechaj sa oklamať! ILÚZIA!!!-hystericky kričal a smial sa, nechávajúc v Keire mrazivé zimomriavky...
-Blázon,-pomyslela si a zaťala zuby.
Zablyslo sa, a vtedy ho zbadala. Stál na skale, neďaleko od nej, a jeho jantárové oči jej svietili ako maják svieti lodiam v prístave. Neváhala ani sekundu a zamierila za ním, a on ju viedol...po kameňoch, po vode, po piesku, až do jaskyne, a ďalej, hore, hore, hore...až na svetlo.

[*]

-Keira!
Otvorila oči a vyplula vodu, ktorá jej ešte ostala v ústach a nepríjemne, slano trpkla na jazyku. Posadila sa a sťažka dýchajúc sa obzrela okolo seba.