Dom Bábik
Chceli ma naučiť čo je to život a pritom sami nevedeli, ako žiť. Hovorili mi "dievčatko" a mysleli si že o živote neviem nič - a on sám ma pritom neustále viedol a ukazoval mi ich zostarnuté a smutné duše. Mračili sa na mňa keď som sa usmievala, pohŕdavo sa usmievali keď som plakala. A takí boli - ľudia, čo si mysleli že vedia všetko a možno ešte o niečo viac ako ostatní.
Strádali a zúfali si, verili a pochybovali. Zabudli sa usmievať. Zabudli ako byť šťastnými a závideli tým, ktorí boli.
Ich nenávisť a chlad otrávili celú zem, kúsok po kúsku, človek po človeku...padali a umierali ako hnilé ovocie, jeden po druhom. Snažili sa obetovať svoje deti a prosili Boha v ktorého nikdy neverili. Nariekali a túžili sa zmeniť, ale nedokázali to. Obviňovali sa navzájom a každý z nich bol nevinný.
Sedela som na chodníku a pozorovala ten šialený, úbohý svet a spomínala na časy, kedy si každý myslel, že jemu sa to stať nemôže. Nezostali mi slzy pre plač lebo som sa bála ich pohŕdavých pohľadov a ich hnev ma odradil od smiechu.
Zem zanikla v krátkej dobe jedného života, lebo aj ona sama nakoniec celkom zabudla ako žiť. Pomyslela som si, koľko šancí si mysleli že dostanú? Kým do seba nenarazili, neverili že existujú. Zrazu sa to stalo a oni nevedeli čo s tým. Pýtali sa "prečo ja?" a tak moc túžili žiť - ale koľko? Tri, štyri roky? Ako dlho by im trvalo, kým by opäť zabudli?
Môj dom bábik, ktorý mi otec postavil, zanikol a zrútil sa do seba. Bol taký - plný ideálov. Chytila som do ruky jednu bábku, bola celkom ako živá. V mojich rukách tak maličká, a predsa som chvíľu bola jednou z nich. Celkom z nej vyprchal život. Musela som to spraviť, musela som ten domček vyhodiť. Ako som sa mala pozerať na toľkú bolesť, ktorú si sami spôsobili? Ako som sa mala pozerať na to prázdno, ktoré po nich ostalo?
Otec mi postaví nový, krajší, lepší. Je mi do plaču, lebo už teraz viem, že nech bude ten domček akýkoľvek, bábiky v ňom ostanú navždy tie isté a on skončí v koši spolu s tými ostatnými, spolu s mojimi slzami.
Skutočne som ich chcela naučiť, čo je to život. Oni si však zvolili smrť a otrávili ňou celú planétu - niekedy som rozmýšľala nad tým, prečo je guľatá, a nie taká ako ostatné domčeky - bolo to snáď tým, že nemala konca?
Vedela som že to všetko začne odznovu, vedela som aj to, že to skončí. Dokola, dokola, dokolečka dokola...zem sa krúti, nezastaví, opakuje príbeh starý...dokolečka dokola...
