Pre jej modré oči
Svet je chladné a zlé miesto. Túlam sa ním sám, pozerám do očí druhým ľuďom, ale nevidím v nich nič iné iba prázdnotu. Ľudia nakupujú, ľudia sa prechádzajú v obchodných centrách, ľudia cestujú do práce. A vždy tie rovnaké, prázdne oči.
Hovorím si pozorovateľ. Hľadím okolo seba a všetko si pamätám, aby som o tom neskôr mohol napísať. Nerozprávam, slová mi prídu ako zbytočné prežitky popierajúce skutky. Už dávno som prestal rozprávať.
Chodím po lane, celkom na okraji spoločnosti. Nezasahujem do nej, nepatrím do nej, netýka sa ma. Iba pozorujem. Som celkom sám, a nikto si ma nevšíma.
Donedávna.
Cesta v električke bola večne o tom istom. Kymácajúci sa dav ľudí, zo strany na stranu, zo strany na stranu... Študentky gúľajúce očami alebo chichotajúce sa spolu s kamarátkami, dospelí, vážni ľudia, s mysľou upretou kdesi do ďaleka, kam ani oni sami nedovidia...Starí ľudia, unavení životom a všetkým okolo seba. A ona. Jej oči ma zachytili a doslova prikovali k zemi. Nedokázal som sa pohnúť, a doteraz rozmýšľam, ako sa mi podarilo dýchať. Najprv som si myslel, že je to iba mojou únavou, alebo tou nekonečnou túžbou a samotou zároveň, že som si tie oči jednoducho vysníval. Ale keď som tam pozrel znovu, stále na mňa hľadeli, a po chvíli sa dokonca usmiali.
Myslel som si, že v živote ma už nedokáže nič prekvapiť, ale toto ma doslova paralyzovalo. Až po chvíli som bol schopný pohnúť sa a priblížiť sa k nej, neustále uvažujúc nad tým, či ma skutočne vidí. No skôr ako som ju stihol dobehnúť, vystúpila von a zakývala mi.
Uvidíme sa neskôr.
Električka ma doviezla až domov, a ja, prvý raz v živote, som nielen onemel, ale aj oslepol. Nevnímal som nič okolo seba, iba to čo sa mi prehrávalo v mysli. Jej modré oči. Vedel som, že ju spoznám kdekoľvek.
Môj život začal druhý krát, až keď som ju opäť stretol. Vedela to, čakala ma. Na moste, zľahka prevesená cez zábradlie, ako malé dieťa, ktoré nakúka čo sa plaví pod ním. Dvihla na mňa hlavu a opäť sa usmiala.
Ahoj.
Odvtedy môj život nabral doslova šialený spád. Všetko sa dialo tak rýchlo, a ja som vlastne nevnímal nič okolo seba, iba ju. Naše rozhovory, naše potulky v uliciach, náš svet. Ukazovala mi ľudí okolo nás, a rozprávala mi ich príbehy. Hanbil som sa, že som ich kedysi považoval za prázdnych a bez života, pretože pomaly som zisťoval, že jediný prázdny som bol v skutočnosti ja. A ona to vedela, a usmievala sa, tancovala iba pre mňa a smiala sa pri tom, a tak náhle ako keď sfúknete oheň zosmutnela a opäť mi rozprávala príbehy ľudí ktorých sme stretávali.
Nikto ju nevidel, iba ja – a zvieratá. A ona to opäť vedela, a vždy keď nejaké zbadala, potichu podišla k nemu a iba naň hľadela, ani sa ho nedotkla. Žiadne sa jej nikdy nebálo. Zvolávala ich k sebe ako kráľovná, a oni vždy prišli, či divé, či slepé, či zúrivé – v úcte stáli okolo nej a počúvali to ticho, ktoré im predostrela.
Raz mi povedala, že iba oni jej rozumejú. Nahnevalo ma to, lebo ona bola moja, a iba ja som vedel kto je zač a čo rozpráva! Smiala sa, lebo presne vedela na čo myslím, no potom opäť zosmutnela, a povedala mi, že som toho ešte veľa nepochopil.
Pamätám si, keď sme sedeli raz na pláži a pozorovali ako pomaly zapadá slnko. Mne to prišlo veľmi romantické, a vtedy som prvý krát prehovoril. Povedal som jej, že ju milujem, že vždy budem, sľuboval som jej hory doly, mesiace a dni a roky a všetko čo som len mohol sľúbiť. Všetko pre jej modré oči, pre jej smiech, pre jej slzy. Ani na mňa nepozrela. Doteraz mám v pamäti vyrytý ten obraz – ako sa jej more odrážalo v tých nádherných očiach, a na chvíľu zdali sa byť jedno – akoby chápali jeden druhého, obaja nesmrteľní a nekoneční, a doteraz si presne pamätám ako ma to vydesilo.
Obrátila na mňa tvár, a povedala, „Pozri sa na more“. Keď som tak spravil, potichu pokrútila hlavou.
Nič nie je večné, a sľuby sú iba slová, a nedokážu sa premeniť na činy. Nesľubuj večnú lásku, tá uprimná je oveľa cennejšia. Skôr než niečo povieš, sprav to.
Keď mi toto povedala, dala mi bozk na líce a postavila sa. Vraj je čas ísť. Pozrel som na ňu a prikývol. Vedel som to. Možno prvý raz v živote som to chápal.
Svet je zvláštne miesto. Túlam sa ním a pozerám do očí druhým ľuďom, vidím ich srdcia, ich bolesti, ich trápenia, ich šťastie. Každý je tak iný, a každý jeden je výnimočný. Moje oči sú stále rovnaké, a možno zostárli pri tom ako hľadali v dave niečo, čo dávno stratili.
Začal som rozprávať a našiel veľa vecí, ktoré naplnili môj život. Píšem o tom, čo vidím, rozprávam o tom, čo počujem, nemilujem síce večne, ale úprimne. Veď nič nie je večné, a raz aj ja umriem, a budú za mnou plakať – teraz už áno.
Ale dovtedy spravím všetko pre tie modré oči – budem žiť.
