Šach mat
-Pozri sem.
Sklonil som hlavu a môj pohľad utkvel na šachovnici. Ľudské osudy sa na nej mleli a mrvili ako mravce na mravenisku, bolo ich nespočetne veľa.
-Život alebo smrť?
-Život,-zvolil som a s otázkou v očiach dvihol pohľad naňho, či snáď na ňu? Nikdy som to nedokázal rozoznať.
-Zlá voľba. Smrť,-odvetila mi a nežne, skoro až s materinskou láskou vzala figúrku zo šachovnice a tá po chvíli zmizla, doslova sa rozplynula vo vzduchu. Pokrútil som hlavou a zamračil sa.
-Ako to mám vedieť? Vždy volím nesprávne! Ako mám vedieť správnu odpoveď?-nahnevane som sa naňho oboril, no on sa iba pousmial a nespustil zo mňa oči.
-Je to preto, lebo rozmýšľaš príliš spravodlivo. Pre dobrých ľudí chceš život, a pre zlých smrť.
-A čo je na tom zlé?
-Nič,-opäť pokrútil hlavou a uprela zamyslený pohľad na šachovnicu,- Keby si rozmýšľal inak, nesedel by si tu.
Na chvíľu zmĺkol, hľadel tam kam ja som nedovidel, a v očiach sa jej odohrávalo tisíce príbehov. Po chvíli na mňa pozrel, a ja som ako zhypnotizovaný nedokázal odtrhnúť pohľad.
-Čo myslíš, čo je ťažšie, život, alebo smrť?
Chvíľu som na ňu zmätene hľadel. Až potom mi to došlo.
-Život, život je ťažší ako smrť. Možno...je ťažké aj umieranie, ale samotná smrť mi príde skôr ako vykúpenie,-pokrčil som plecami,-Ale niektorí ľudia sa boja. Boja sa, lebo to nepoznajú, nevedia, čo ich čaká keď umrú, alebo sa odmietajú vzdať svojich peňazí ktoré si nadobudli, iní zase nechcú odísť od rodiny alebo niekoho koho ľúbia...
-Čo je teda spravodlivé? Kto si zaslúži smrť a kto život?
Opäť do mňa vošla zlosť. Vedel som kam tým mieri.
-To vôbec nie je pravda! Nie je fér ak niekomu vezmeš milovaného človeka! Nie je to fér!- nahnevane som krútil hlavou, no on sa stále iba usmieval, chápal môj hnev, a čakal...kým sa trochu upokojím.
-Pre koho to nie je fér? Pre toho, čo umrie, alebo pre tých ostatných?-spýtala sa po chvíli, a ja som mlčal. Nechápal som túto spravodlivosť, nechápal som nič čo ju obklopovalo, ani ten úsmev, ani ten smútok ktorý som mu videl v očiach, a snáď som si ho iba vymyslel.
-Keď príde čas ísť, je čas ísť. Netráp sa tým,-pokrútila hlavou a pohladila ma po líci. Trochu som sa mykol, ten dotyk bol neskutočný, ohromujúci, a tak neuveriteľne...hrejivý.
-Tebe sa to povie,- šepol som,- Milovať je tak zradné. Chvíľu si najšťastnejší na svete, a o chvíľu si želáš, aby si nikdy nemiloval, lebo tú bolesť nedokážeš zvládnuť,- vydýchol som a pozrel na neho,- Milovaný a nenávidený...- povedal som si potichu, sám pre seba, kým na mňa ona hľadela, a chápala to. To bolo na tom najhoršie. Chápala to všetko.
Hovoríme, že svet je nespravodlivý. Že inému dá to, čo si zaslúžime my. To, po čom túžime, nikdy nedostaneme. Jeden priateľ mi raz povedal, že je to ako čakať za zavretými dverami, sem-tam môcť nakuknúť, ale vedieť, že sa nikdy nedostaneš cez ne. Potom príde niekto, kto tie dvere jednoducho otvorí a vojde dnu. Sú ľudia, ktorí majú možnosti a šance, ktoré nikto iný nemá, ale kašlú na to. Nevážia si nič, čo dostanú.
Je to spravodlivé?
Avšak pozrime sa na vlastné životy.
-Ľudia si mnohokrát neuvedomujú, čo v skutočnosti všetko majú. Stále po niečom túžia, a vidia, ako to má niekto iný. Oni sami však majú mnohokrát to, čo nikto iný nemá, a nikdy ani mať nebude. Čo je dôležitejšie? Mať veľa peňazí, domov, áut? Alebo dobrú rodinu, či milovaného človeka?
Hľadela na mňa a usmievala sa. Stále. Tentokrát som sa usmial aj ja a pokrčil plecami.
-Ako pre koho,- odvetil som a on sa zasmial a prikývol.
-Presne tak. Ako pre koho,- zopakoval, a zdal sa neustále baviť na tej jednoduchej odpovedi. Moje oči zatiaľ spočinuli opäť na šachovnici. Bol som majster v šachu. Nikdy ma nikto nedokázal poraziť, dokonca ani tí, ktorí mali preukázateľne vyššie IQ ako ja.
Jediný, ktorý ma v živote porazil, bol on. Alebo ona? Nikdy som to presne nedokázal rozoznať.
