Tvárou v tvár
Ostala som sama. Počujem mamu kričať, za zavretými, železnými dverami, jej krik znie akoby prichádzal z diaľky, a po dlhej ceste bol unavený. O chvíľu utíchne.
Buďte hrdá, vaša dcéra je možno ďalšou bohyňou.
Ostala som sama v tme, sediac na studenej podlahe. Necítim strach, napriek tomu, že viem čo sa nachádza okolo mňa - možno vďaka tej tme, možno vďaka tomu, že nič z toho nie je živé. Mŕtve oči akoby v tej temnote jemne žiarili - svietia mi na cestu? Napriek ich bolestivej smrti, snažia sa mi poskytnúť malú záchranu? Niekde v hĺbke duše si uvedomujem, že by som mala byť vydesená, že všetky tie odťaté hlavy patriace obetným zvieratám by ma mali vystrašiť na smrť.
Skúšajú mňa, ich bohyňu? Zahrávajú sa s ohňom ani netušiac akú má silu...vravia si veriaci, a nespoznajú vlastného boha hneď ako ho uvidia? Potrebujú skúšky, hlúpe fyzické merítka, a stále váhajú? Hľadím na nich nepohnute celý čas, čítam ich očami, a ich duše vidia sa mi prázdne, spútané knihami a slovami, zavreté do krabíc do ktorých uzavreli celý svoj svet.
Vidím moju mamu ako plače a očami ju pohľadím, lebo ona jediná ani len netušila, a nezáležalo jej na tom. Matky sú vzácne, sú zvláštne. Všetky vychovávajú malé bohyne a malých bohov. Ony jediné nepotrebujú žiadne skúšky.
Počujem ako dieťa vo vedľajšej miestnosti plače. Veď má len tri roky, tak ako ja. Pomýlení ľudia, zmätení ľudia, hlúpi ľudia. Dvihnem hlavu a usmejem sa, cítim ako rastiem. Tma mi dáva silu, ľútosť nad premrhanými životmi zo mňa robí človeka. Už stojím na vlastných nohách, a čakám, kedy sa otvoria dvere.
Ráno sa otvorili. Pomaly vychádzam von a oni padajú na kolená, vrhajú sa mi k nohám a modlia sa. Ku komu? Ku mne? Nerozumiem ani slovo z toho čo si mrmlú pod jazykom, lebo z ich sŕdc necítim nič iné ako strach. Bojíte sa vlastného boha? Hľadím na nich, nepohnute stojím, no oni sa predo mnou skrývajú. Tak úporne ma hľadali, vystavili toľkým skúškam, aby potom predo mnou utiekli?
Koho vlastne chceli nájsť?
Dívam sa na tie tisíce falošných bohov, ktorých našli predo mnou. Tých, ktorých uctievali, aby ich nakoniec odkopli a vymenili za nových. Moje srdce je plné ľútosti a zloby zároveň, môj hnev zapaľuje plamene a moja ľútosť ich hasí, a ja už nevládzem. Niektorí na mňa hľadia, a čakajú záchranu, spasenie. Iní mi stále ešte neveria. Ďalší sa ma boja.
A kto príde a chytí moju ruku, či postaví sa po mojom boku, a úprimne mi pozrie do očí? Kam zmizla moja mama keď utíchol jej krik?
Odchádzam a umieram, lebo na tomto svete niet pre mňa miesta.
A opäť sa začne hľadanie falošných bohov.
