Skutočne sme si nevšimli, že vojna sa už začala?
Nie. Kým sa nedotkne nás samotných, nezasiahne do našich domácností alebo do našej práce, nikdy si to nepripustíme. To, že polovica sveta sa zmieta v ekonomických krízach a druhá vo vojnových konfliktoch, to všetko predsa prichádza s dobou. Nás sa to netýka... Pozeráme správy a s chladnou ľahostajnosťou počúvame o ďalších úmrtiach. O stovkách obetí, každý jeden boží deň. Už sme si zvykli, na násilie, na smrť, na diktátorov ktorí sa schovali do kožúška demokratov.
Chceme vám pomôcť, hovoria. Nastolíme vo vašej krajine mier. To, že vás to bude stáť polovicu obyvateľstva a odsúdenie celého sveta, je iba maličkosť. Lebo my, demokratickí ľudia, vás zbavíme nadvlády vášho diktátora. A dáme vám toho nášho, aby vám vysvetlil, čo je sloboda.
Ľudia sú ako hlúpe bábky, sledujúce vlastné divadlo a zabávajúce sa na vlastných chybách, a na vlastnej hlúposti. Ich rozhodnutia sú iba klamom, sú to rozhodnutia prikloniť sa na stranu najväčších klamárov, a nikdy si nepriznať svoju chybu. Večne čakajú, večne čakajú...
Na čo? Na to, kým sa dôsledky ich rozhodnutí dotknú ich samých, ich rodín? Aby potom mohli hodiť vinu na niekoho iného, a sami sa necítili vinní? Aby potom mohli zaspať s čistým svedomím, ale skazeným srdcom a zhnitou dušou?
Tak čo vy, ľudia veľkých slov a prázdnych hláv? Spomeňte si ako začínala každá vojna...vždy za účelom vybudovania lepšieho, krajšieho sveta...
