Teta Marta!

Ako to s tými drakmi a princeznami dopadlo?

Pre všetky mamy, na Vianoce, narodeniny, meniny, len tak. Myslím, že každá z nás pochopí svoju mamu až vtedy, keď sa jednou stane...

Na básňach sa mi páči, že niektoré začnú iba veršom, ktorý sa mi páči a netuším ani ako budú pokračovať a o čom budú. Ony sa tak nejak samé časom vyvinú a vykryštalizujú - až mi je to divnô :) a toto je presne jedna z tých básní :)

Báseň, ktorá ma napadla o pol dvanástej v noci cestou v električke domov, pri pohľade na dvoch neskutočne zaláskovaných mladých ľudí. Už nikdy síce nebude takú podobu, v akej som si ju odriekala vtedy v hlave,  ale nápad zostal a nejakým spôsobom som ho nakoniec posplietala dokopy...a toto vzniklo.

Veľká veľká hlúposť, v podstate ide iba o moje vybláznenie sa :) a kritika pre "večne ublížených" :)

Táto vec je kvázi len také cvičenie, hranie sa so slovíčkami, netreba to brať vážne ale ak by sa náhodou niekomu páčila, budem iba rada - aj za kritiku budem rada

tie krivé "state" by mali pôsobiť rušivo v celej básni. Snáď to vyšlo :)

Taká malá veľká hlúposť o farbách a živote, a smrti, a všetkom ostatnom - a vlastne o ničom :)

Snaha o zrýmovanie, na požiadanie jedného šikovného človeka...ktorému sa to snáď páčilo.

Počiatočná, nezrýmovaná.

Báseň o tom, že....pocit viny je zvláštny dar.